Zvláštny muž. Ne­ob­vyklý. Ne­ob­vykle zau­jí­mavý. Šia­lene sme si roz­umeli. Naše ná­zory na ur­čité veci sa až po­di­vu­hodne po­do­bali. Kla­sická li­te­ra­túra, hudba, pre ktorú má má­lo­kto po­cho­pe­nie, túžba ob­ja­vo­vať svet… Ob­ja­vo­vať sa­mých seba.

Vi­deli sme sa dru­hý­krát v ži­vote po­čas je­di­ného týždňa a mňa čosi za­čí­nalo hriať v hrudi. Čosi ne­iden­ti­fi­ko­va­teľne šia­lene nád­herné a čisté. Čosi, čo sa nedá opí­sať.  Spo­čiatku som si po tom, čo som pre­žila v mi­nu­losti, nech­cela pri­pus­tiť pravdu. Ne­do­ká­zala som si pri­pus­tiť, že by som do­ká­zala to­le­ro­vať. Do­ká­zala chá­pať. Do­ká­zala mi­lo­vať. Jasne a čisto. Bez vý­či­tiek. Bez otá­zok, ktoré mi ani on sám ne­vie alebo možno nechce zod­po­ve­dať, pre­tože ešte nie je pri­pra­vený. Bez…

Ne­všedný. Ne­bol ako os­tatní muži, kto­rých som stre­tá­vala do­te­raz. Ne­bol. Nie je. Ni­kdy ne­bude. Má lásko, mé oči, mé ruce, mé všechno. 

Couple-Kissing1

pe­xels.com

Ne­uve­do­mo­val  si svoju hod­notu. Nech­cel si pri­pus­tiť, že môže byť mi­lo­vaný. Ne­mi­lo­val sám seba. Bol po­dobne du­ševne ro­zo­rvaný ako ja. Naše ne­ko­nečné nočné roz­ho­vory pô­so­bili ako bal­zam na dušu toho dru­hého. Po kaž­dom ďal­šom ran­de­vous sme na­brali vnú­tornú silu, chuť žiť, pre­mi­lo­vať noci i rána, tan­co­vať, be­hať, kri­čať bosí na lúke, spie­vať si našu mi­lo­vanú Ka­tar­ziu, učiť sa mi­lo­vať sa­mých seba. Zrazu sme mohli. Zrazu nič ne­bolo ne­možné. Zrazu už ne­bolo cesty späť. Ne­dalo sa to za­sta­viť.

Mi­lo­vala som ho. Vtedy. Ne­uve­ri­teľne. Šia­lene. Váš­nivo. Svet vô­kol nás akoby ne­exis­to­val. Akoby sa vy­pa­ril da­kam do ďa­le­kej bu­dúc­nosti. Ďa­le­kej bu­dúc­nosti, ktorú som si schválne sama pred se­bou za­hmlie­vala. Ďa­le­kej re­a­lity, kto­rej by sme raz mali če­liť.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Mys­lela som, že to tak zo­stane. V kú­tiku duše, som tu­šila, že nie navždy, no chcela som si naše šťas­tie vy­chut­nať. Užiť si ho na­plno. Chcela som jeho. Ce­lého. Ve­dela som, že si ma ešte stále cel­kom ne­pri­pus­til k telu. Ve­dela som, že ešte nie je pri­pra­vený. Ig­no­ro­vala som svoje šiesty, siedmy aj ôsmy zmy­sel tak dlho, ako to len bolo možné. Až raz… Stretli sme sa a ja som v jeho očiach vi­dela, že sme si cu­dzí. Ko­niec.

Jessa-Adam-girls-hbo--800x400

eli­te­daily.com

Tvá­ril sa, že chápe prečo. Tvá­ril sa, že je to takto v po­riadku. Že to takto bude lep­šie. Bolo. Pre mňa. Za­hl­tila som sa po­vin­nos­ťami, prá­cou, prob­lé­mami iných. Po­sta­vila som si ne­prie­strelný múr pred citmi. Za­budla som cí­tiť. Vy­ho­vo­valo mi to tak ako to je. Od­kedy sme sa roz­išli, dr­žala som si od­stup od muž­skej po­pu­lá­cie. Rad­šej. 

Po ne­ja­kom čase prišlo moje slabé ob­do­bie. Týždne dep­re­sii. Týždne zí­za­nia do steny. Týždne utá­pa­nia sa vo vlast­nom smútku. Vo vlast­ných sl­zách. Množ­stvo prob­lé­mov, ktoré som ne­do­ká­zala ni­ja­kým spô­so­bom vy­rie­šiť, do­konca ani len ovplyv­niť.

Silný mo­ment. Taký, akých sa v ži­vote udeje len málo. Taký, kedy presne viete čo a ako uro­biť. Keď mu­síte ko­nať. Keď mu­síte po­čú­vať svoje pod­ve­do­mie. Cí­tila som, že sa s ním mu­sím ne­jako spo­jiť. Nie len du­ševne. Nie len myš­lien­kovo. Možno ma vy­po­čul i tak, možno nie. Po­tre­bo­vala som ho. Ne­uká­zala som však ni­ja­kým spô­so­bom na­javo, že som ho v sebe ešte cel­kom ne­uzav­rela. Po me­sia­coch vzá­jom­nej ig­no­rá­cie boli naše prvé slová samé vý­čitky, otázky a čudné frázy, ktoré me­dzi nami ni­kdy pred­tým ne­boli po­trebné. Lom­co­valo mnou vlastné ego. Ne­ve­dela som to za­sta­viť.

Ne­ča­kane raz v noci pri­šiel. Len tak. Ob­jal ma. Ob­jala som ho. Mys­lela som, že ma už ni­kdy ne­pustí. Že tak zo­sta­neme navždy. Prišli slová, frázy, vety. Po­boz­kal ma. Muž, na kto­rého ni­kdy ne­za­bud­nem. Muž, ktorý na mňa ni­kdy ne­za­budne. Boz­ká­val ma tak ako to len on vie. Úp­rimne. Ne­za­bud­nu­teľne. Tak ako ešte ni­kto pred­tým nie. Od­išiel.

Stocksy_txp8f07cc08tWa000_Small_714671

stocksy.com

Stretli sme sa opäť. Plá­no­vane. Smiali sa. Roz­prá­vali. O sebe. O ži­vote. O nás. Ob­jí­mali a boz­ká­vali. Mi­lo­vali. Znovu. Úplne sa mi odo­vzdal. Uká­zal to, čo ešte ni­ja­kej inej. Mo­ment, kedy mi miesto krvi prú­dilo ži­lami šťas­tie. Iné. Sil­nej­šie ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Sil­nej­šie ako ja. Sil­nej­šie ako on. Hĺba­vej­šie ako my. Vtedy som ho mi­lo­vala. Úp­rimne. Slo­bodne. Od­išla som.

Už znovu sme vzdia­lení. Viem. V blíz­kej bu­dúc­nosti mô­žem na jeho prí­tom­nosť za­bud­núť. Za­bud­núť na jeho bozky. Za­bud­núť na jeho myš­lienky. Viem. Vždy ho bu­dem po­ta­jomky mi­lo­vať. Vždy. Tu­ším však, že kdesi ďa­leko v opare mo­jich snov sa jed­ného dňa stret­neme na ulici. Len tak. Ne­ča­kane. Ob­jí­meme sa. Možno bude na­sle­do­vať niečo viac, možno nie, možno bude mať ne­jakú inú, no cel­kom ur­čite bu­deme obaja šťastní. Bu­deme. Ja. On. I ty.

Komentáre