Zvláštny muž. Neobvyklý. Neobvykle zaujímavý. Šialene sme si rozumeli. Naše názory na určité veci sa až podivuhodne podobali. Klasická literatúra, hudba, pre ktorú má málokto pochopenie, túžba objavovať svet… Objavovať samých seba.

Videli sme sa druhýkrát v živote počas jediného týždňa a mňa čosi začínalo hriať v hrudi. Čosi neidentifikovateľne šialene nádherné a čisté. Čosi, čo sa nedá opísať.  Spočiatku som si po tom, čo som prežila v minulosti, nechcela pripustiť pravdu. Nedokázala som si pripustiť, že by som dokázala tolerovať. Dokázala chápať. Dokázala milovať. Jasne a čisto. Bez výčitiek. Bez otázok, ktoré mi ani on sám nevie alebo možno nechce zodpovedať, pretože ešte nie je pripravený. Bez…

Nevšedný. Nebol ako ostatní muži, ktorých som stretávala doteraz. Nebol. Nie je. Nikdy nebude. Má lásko, mé oči, mé ruce, mé všechno. 

pexels.com

Neuvedomoval  si svoju hodnotu. Nechcel si pripustiť, že môže byť milovaný. Nemiloval sám seba. Bol podobne duševne rozorvaný ako ja. Naše nekonečné nočné rozhovory pôsobili ako balzam na dušu toho druhého. Po každom ďalšom randevous sme nabrali vnútornú silu, chuť žiť, premilovať noci i rána, tancovať, behať, kričať bosí na lúke, spievať si našu milovanú Katarziu, učiť sa milovať samých seba. Zrazu sme mohli. Zrazu nič nebolo nemožné. Zrazu už nebolo cesty späť. Nedalo sa to zastaviť.

Milovala som ho. Vtedy. Neuveriteľne. Šialene. Vášnivo. Svet vôkol nás akoby neexistoval. Akoby sa vyparil dakam do ďalekej budúcnosti. Ďalekej budúcnosti, ktorú som si schválne sama pred sebou zahmlievala. Ďalekej reality, ktorej by sme raz mali čeliť.

Myslela som, že to tak zostane. V kútiku duše, som tušila, že nie navždy, no chcela som si naše šťastie vychutnať. Užiť si ho naplno. Chcela som jeho. Celého. Vedela som, že si ma ešte stále celkom nepripustil k telu. Vedela som, že ešte nie je pripravený. Ignorovala som svoje šiesty, siedmy aj ôsmy zmysel tak dlho, ako to len bolo možné. Až raz… Stretli sme sa a ja som v jeho očiach videla, že sme si cudzí. Koniec.

elitedaily.com

Tváril sa, že chápe prečo. Tváril sa, že je to takto v poriadku. Že to takto bude lepšie. Bolo. Pre mňa. Zahltila som sa povinnosťami, prácou, problémami iných. Postavila som si nepriestrelný múr pred citmi. Zabudla som cítiť. Vyhovovalo mi to tak ako to je. Odkedy sme sa rozišli, držala som si odstup od mužskej populácie. Radšej. 

Po nejakom čase prišlo moje slabé obdobie. Týždne depresii. Týždne zízania do steny. Týždne utápania sa vo vlastnom smútku. Vo vlastných slzách. Množstvo problémov, ktoré som nedokázala nijakým spôsobom vyriešiť, dokonca ani len ovplyvniť.

Silný moment. Taký, akých sa v živote udeje len málo. Taký, kedy presne viete čo a ako urobiť. Keď musíte konať. Keď musíte počúvať svoje podvedomie. Cítila som, že sa s ním musím nejako spojiť. Nie len duševne. Nie len myšlienkovo. Možno ma vypočul i tak, možno nie. Potrebovala som ho. Neukázala som však nijakým spôsobom najavo, že som ho v sebe ešte celkom neuzavrela. Po mesiacoch vzájomnej ignorácie boli naše prvé slová samé výčitky, otázky a čudné frázy, ktoré medzi nami nikdy predtým neboli potrebné. Lomcovalo mnou vlastné ego. Nevedela som to zastaviť.

Nečakane raz v noci prišiel. Len tak. Objal ma. Objala som ho. Myslela som, že ma už nikdy nepustí. Že tak zostaneme navždy. Prišli slová, frázy, vety. Pobozkal ma. Muž, na ktorého nikdy nezabudnem. Muž, ktorý na mňa nikdy nezabudne. Bozkával ma tak ako to len on vie. Úprimne. Nezabudnuteľne. Tak ako ešte nikto predtým nie. Odišiel.

stocksy.com

Stretli sme sa opäť. Plánovane. Smiali sa. Rozprávali. O sebe. O živote. O nás. Objímali a bozkávali. Milovali. Znovu. Úplne sa mi odovzdal. Ukázal to, čo ešte nijakej inej. Moment, kedy mi miesto krvi prúdilo žilami šťastie. Iné. Silnejšie ako kedykoľvek predtým. Silnejšie ako ja. Silnejšie ako on. Hĺbavejšie ako my. Vtedy som ho milovala. Úprimne. Slobodne. Odišla som.

Už znovu sme vzdialení. Viem. V blízkej budúcnosti môžem na jeho prítomnosť zabudnúť. Zabudnúť na jeho bozky. Zabudnúť na jeho myšlienky. Viem. Vždy ho budem potajomky milovať. Vždy. Tuším však, že kdesi ďaleko v opare mojich snov sa jedného dňa stretneme na ulici. Len tak. Nečakane. Objímeme sa. Možno bude nasledovať niečo viac, možno nie, možno bude mať nejakú inú, no celkom určite budeme obaja šťastní. Budeme. Ja. On. I ty.