Zamilovaná žena dokáže vraj šialené veci. A čo si budeme hovoriť, je to pravda. Keď je v hre láska, vyťahujeme naše najväčšie zbrane. V jednej chvíli sme silné ženy, ktoré presne vedia, ako si obmotať muža okolo prsta. No v tej druhej nás ten cit zničí tak, že sa ponižujeme pred človekom, od ktorého nedostávame to, po čom túžime. Vzťahy sa predsa nedajú vynútiť.
Nie, ak majú byť skutočné. Vyzerá to síce ako príbeh z nejakej telenovely, ale zrejme si ani nevieš predstaviť, koľko žien je schopných búchať po stole a dožadovať sa lásky dokonca aj s vyhrážkami, keď zistia, že ich nemiluje chlap, ktorého chcú. Alebo koľko žien plače a prosí o lásku na kolenách a to i bez toho, aby mali po ruke pohár vína, ktorý to spôsobil.
Láska nie je povinnosť
Nie je to nikoho povinnosť. Nikto nie je povinný k tebe cítiť to isté, čo ty k nemu. A tiež to nie je jeho chyba a ani problém, ktorý sa musí „opraviť“. Buď ľúbiš alebo nie. A buď sa s tým zmieriš alebo nie. Nie si malé dievčatko, ktoré musí dupať nohami, aby získalo to, čo chce, i keď to v skutočnosti nepotrebuje. Veď ty azda nepotrebuješ falošnú lásku, no nie? Zaslúžiš si niečo viac. Niečo, kvôli čomu sa nemusíš ponižovať.
Aké by to bolo po boku muža, o ktorom vieš, že nie je o láske k tebe presvedčený? Budeš sa pozerať do jeho očí s vedomím, že v nich nie je rovnaká vášeň. Jeho bozky a dotyky nebudú úprimné. Udržiavať pri živote vzťah, z ktorého city nenávratne odplávali preč, nemá význam. Ani žiadnu budúcnosť. Ostane len falošná viera v to, že sa to raz zmení.
Ak má byť láska skutočná, potom má vychádzať z dvoch sŕdc. Rovnako a úprimne. Keď to tak nie je, nemôžeš ju nútiť ostať v tvojom živote. Pusť ju, aby k tebe mohla prísť taká, ktorá ťa trápiť nebude.
