Sedela na okennej parapete. Nevnímala, ako sa vonku už asi piatykrát strieda slnko s mesiacom. Nepotrebovala spánok. Nevnímala ľudí okolo seba. Nemala chuť ani náladu. Snažila sa prísť na to, ako je možné, že pred niekoľkými hodinami sa ešte smiala z plných pľúc na vtipných videách a teraz (opäť) sedí vo svojej bubline. Tak veľmi sa snažila vždy každému pomôcť, ale sama sebe pomôcť už nevládala. Kedy ju konečne navštívia svetlé dni na dlhšie ako na pár hodín? Kedy to bude aspoň niekoľko dní? Kedy jej oči neuvidia v odraze svoju smutnú tvár na dlhšie časové obdobie? Uvedomovala si, že ide o život s úzkosťou?
Týmito svojimi striedavými náladami sklamala už toľko ľudí, že by to nedokázala ani spočítať. Nikto nechápal, ako jej to v hlave funguje. Cítila sa niekedy taká otupená. Aj keď bola s ľuďmi, ktorých poznala od malička, nedokázala s nimi nadviazať rozhovor, nedokázala sa sústrediť na ich slová, nedokázala ani reagovať. Smiala sa so slzami v očiach.
Možno keby sa narodila a bola niekým iným, možno keby nepočúvala tak často akým je zlým človekom, ako každého využíva, možno keby ju toľkokrát neodmietali kamarátky. Vlastne, možno by ju neodmietali, keby bola lepšou osobou. Pochybovala, že sa jej tieto stavy niekedy zlepšia. Podišla k zrkadlu. Nedávno kúpené nohavice z nej opäť padali. Opäť schudla. Ešte nikdy sa necítila taká vyčerpaná a unavená.
Aj takto môže vyzerať život s úzkosťou a depresiou.
Zápis je z čias, kedy mi poradila psychologička písať o sebe ako o tretej osobe a potom si to prečítať a porozmýšľať, či by mi nebolo ľúto, ak by to bol opis osoby, ktorá je pre mňa dôležitá a ktorú mám rada.
S odstupom času tam vidím a viem pomenovať emócie, ktoré prichádzajú s týmto ochorením. Nezáujem o okolitý svet. Negatívne vnímanie každej pomoci a každého záujmu od inej osoby. Ľútosť nad vlastnou existenciou. Domýšľanie si nezmyslov ako som každému ublížila. Pociťovanie nedostatku pozornosti a pomoci od iných, aj keď som pomoc odmietala.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.
