O láske sa hovorí, že býva slepá. Niet sa čomu čudovať, mnohé z nás už majú za sebou skúsenosť, vďaka ktorej sa dnes iba chytáme za hlavu. Ako som mohla byť taká hlúpa? Ako som mohla byť taká naivná? Ako to, že som nevidela, čo je to za chlapa?
Trápiť sa po rozchode nad týmito otázkami je už naozaj zbytočné. No ver, že nie si jediná, ktorá si pri chlapovi nechcela dať dole ružové okuliare, aj keď ju na to možno všetci z jej okolia upozorňovali. Počula si už, že zamilovaná žena vidí aj v debilovi Boha? Ten cit nás tak opantá, že si realitu prikrášľujeme tak, akoby sme boli v nejakom romantickom filme.
Realita je neskôr tak tvrdá, že nám dokáže zlomiť srdce na tisíc kúskov. A jazva na ňom nikdy nezmizne. Prečo si to však robíme s ďalším chlapom znova?
Možno sme naozaj naivné a možno len úprimne dúfame, že sme našli niekoho, s kým to má význam. Túžime po tom milovať a byť milované, mať po boku niekoho, o koho sa naozaj dá oprieť, niekoho, komu môžeme dôverovať. Na začiatku vzťahu sa taký zdá byť každý jeden. Pravdu však ukáže až čas.
Naša viera v to, že on je ten pravý je tak silná, že si nechceme pripustiť to, aká je skutočnosť. Nechceme ani len počuť o tom, že ten „Pán Dokonalý“ má aj svoje chyby. Veď akoby ich aj mohol mať? Je pre nás niekým, do koho vkladáme dôveru a strach zo sklamania si nechceme pripustiť. Strach, že nás srdce opäť zabolí, je tak veľký, že sa radšej tvárime, že neexistuje.
Bohužiaľ, nikto ťa vo chvíli, keď si bláznivo zamilovaná, nepresvedčí o tom, že to môže dopadnúť zle. Vieme, že sa to môže stať, no aj tak sa láskou necháme úplne pohltiť. Aj to je na nej zvláštne.
Vie byť tak krásna a zároveň krutá.
