Tak málo som chcela. Alebo podľa teba veľa? Doteraz hľadám odpoveď. Neviem čo sa stalo, čo sa pokazilo, kde bola chyba a či by sa to dalo napraviť. Odišiel si zo dňa na deň a vo mne si zanechal prázdne miesto. V srdci, v duši, na tele. Všade, kam sa teraz pozriem, vidím teba.
Všetko to, čo sme spolu zažili. Všetky miesta, kde sme spolu boli. Všetky krásne momenty, kedy som sa naozaj cítila šťastná a živá.
Chcela som, aspoň na malý moment, aby si ma miloval tak veľmi, ako som milovala ja teba. Chcela som od teba, aby si mi ukázal svoju dušu, rovnako ako som ti ju ukázala ja. Pred tebou som bola zraniteľná, no nebála som sa, že mi ublížiš. To je asi ten paradox života, že nám vždy najviac ublížia tí, od ktorých to nečakáme.
Život bez teba bol zo začiatku ťažký. Dlhé mesiace som hľadala odpovede na to, kto to pokazil. Bola som to ja? Bol si to ty? Nebola som pre teba dosť?
A s odstupom času, keď na to spomínam, si naozaj želám, aby si aspoň na malú chvíľu vedel skutočne milovať tak, ako som to robila ja. Pocítil by si príval lásky, oslobodenia (vôbec nie spútania) a krásneho života. Mať osobu, ktorú môžeš milovať, je najkrajší pocit na svete. Prajem si, aby si to zažil, pretože potom by všetko skončilo inak. Alebo ani nie…kto vie?
Napriek tomu, že to neskončilo ideálne, asi to tak malo byť. Dôležitosť vecí, ktoré berieme ako zlé, no sú pre nás v skutočnosti dobré, oceníme až neskôr. Nechcela som od teba nič viac, len aby si ma ľúbil a ukázal mi tvoju dušu. Možno to bolo pre teba ťažké, no pre mňa to bolo ľahké, pretože som to brala vážne.
Chcela som ti dať všetko, čo som mala, no ty by si to aj tak neprijal. Preto to dám už len mužovi, ktorý ma bude skutočne ľúbiť.
