Prišla mi správa. Jednoduchá. Krátka. Výstižná. Taká, akú vie poslať len on.
Je to už nejaký čas kedy sa mi ozval môj bývalý priateľ. Sedela som doma, v obývačke so šálkou horúceho čaju v ruke. Ani neviem čo som pozerala v televízii ale jedno viem.
A ja sa seba samej pýtam, či mi to teraz stojí za to. Písal mi on. Tak, akoby sa nič nestalo. Tak, akoby bolo medzi nami všetko v poriadku. Tak, akoby sme boli starí známi a stále boli v kontakte.
Ten krátky momenty znamenal, že sa mi v spomienkach objavili všetky krásne chvíle, ktoré som s tým človekom prežila. Všetky spoločné výlety, všetky úspechy, ale aj sklamanie, to nádherné milovanie, kedy som vedela, že nezáleží na ničom, len na nás dvoch. Všetky spontánne veci, ktoré sa už nevrátia a nikdy nebudú také isté, ako práve s ním.
Zobraziť celú galériu (5)
No potom som si uvedomila, že spolu nie sme z nejakého dôvodu. Že sme od života obidvaja očakávali niečo iné, že naše životy mali rozdielne cesty. Mohli sme sa snažiť akokoľvek veľa, spojiť dohromady tak odlišné hodnoty a očakávania proste nešlo.
Nadýchla som sa, snažila som sa na nič nemyslieť a správu som vymazala. Patrí do mojej minulosti. Nepatrí do mojej prítomnosti. Toto všetko, tieto spomienky, sú minulosť.
Nikto mi ich nikdy nezoberie, vždy na ne budem spomínať krásne a vždy si pri nich spomeniem na tú prvú lásku, ktorú sme prežívali. Na to, akí šťastní sme boli. Akí sme boli bezstarostní a nemali sme žiadne problémy.
Zobraziť celú galériu (5)Dovoliť však minulosti, aby som sa netešila z prítomnosti a stále robila tie isté chyby dookola, by nebolo správne. Nebolo by správne, ak by som si ho znovu pustila do života, pretože patrí do mojej minulosti.
Bolo na čase „dospieť“. Urobiť rozhodnutie, ktoré by som v prvom momente asi neurobila. Urobiť rozhodnutie, ktoré som nechcela, avšak bolo správne.
Oslobodiť sa od minulosti. Nevyhľadávať ju. Neozývať sa jej.
Žiť v prítomnosti.
