Slová tak dôležité pre ľudské bytie. Obyčajné ´´ľúbim ťa´´, ktoré dokáže zmeniť náladu zo sekundy na sekundu. Každý z nás, hlavne vo veku dospievania chce počuť, čo znamená pre svojich rodičov. Keď to nepočujeme, namýšľame si alebo sa podceňujeme. U mňa osobne je to vždy podceňovanie. Od rodičov som nikdy nepočula, že má ľúbia, že im na mne záleží alebo že majú o mňa strach. Nikdy ma neobjali ani nepohladili. Možno len keď som bola dieťa, ale na to si nespomínam.
picjumbo.com
Nútia ma robiť veci, ktoré robiť nechcem. A nepodporujú ma vo veciach, ktoré mám rada. Je to stále o tom istom – príkazy a zákazy. Žiadne pochopenie, žiadne otázky typu aký som mala deň, ako sa cítim a či niečo nepotrebujem.
Pravidelne mi vyčítajú čo mi chýba ku šťastiu, veď mám všetko. Už nemá zmysel im vysvetľovať, že ja nepotrebujem materiálne veci, ale tie nemateriálne. Som s nimi každý deň a pritom ma vôbec nepoznajú. Nevedia nič o mojom vnútri. Nemôžem sa im zdôveriť, lebo vždy si všetko otočia, aby som bola najhoršia ja. Zosmiešňujú ma a nevážia si to, čo majú doma. Zázrak, ktorý sa im narodil pred 18 rokmi.
picjumbo.com
Neprebiehajú u nás žiadne rodinné rozhovory, žiadne spoločné obedy, večere ani dovolenky. Už som si na to zvykla a myslím si, že je to tak lepšie, lebo by sme sa stále hádali a to nechcem. Rodina sú tí ľudia, s ktorými chce každý zostať celý život. Mrzí ma, že u mňa to tak nie je. Jediné, čo chcem je odsťahovať sa. Mať svoje súkromie a žiť si svoj život, plniť si svoje sny.
Napriek všetkému svojich rodičov ľúbim. Sú to práve oni, vďaka komu som na tomto svete. Bez nich by som nebola tam, kde práve som. Pocit bezcennosti od rodičov je ťažký a zožiera ma vo vnútri. Beriem to ako ponaučenie do života, aká mama chcem byť a akým chybám sa vyvarovať.
