Väčšina z nás máva lepšie i horšie dni. Nie vždy sa skrátka darí. V týchto zlých dňoch sa v nás často nahromadí hnev, stres i smútok. Nevieme ako to ventilovať a snažíme sa to v sebe udržať. A vtedy bum. Príde niekto koho máme radi a nejako nám pripomenie všetko zlé, čo sme v poslednej dobe zažili alebo spraví niečo, čím nás naštve. V normálnej situácií by nás to iba trochu rozhnevalo. Lenže v tejto chvíli vypustil „krakena.“
Prečo sa vieme lepšie ovládať v spoločnosti tých, na ktorých nám menej záleží? Zväčša preto, že tí, na ktorých nám záleží, patria do skupiny ľudí, ktorým záleží na nás. Cítime sa pri nich sebavedomejšie, otvorenejšie, uvoľnenejšie. Menej nám záleží na tom, čo si o nás pomyslia, ak spravíme niečo bláznivé. Nebojíme sa strápnenia ani odsúdenia. Paradoxne sa k tým, na ktorých nám najviac záleží chováme najmenej ohľaduplne.
A nie je aj taká láska? Nie len milenecká, ale i priateľská či rodičovská? Plná vášnivých reakcií, hnevu, sĺz, bolesti a odpustenia. Možno to, že sa občas pohádame, dáme priechod emóciám a zľahka ohovárame, práve dokazuje našu lásku. Podľa mňa je lepšie ísť z extrému do extrému ako sa držať jednej nudnej nalinajkovanej hranice. Radšej budem cítiť veľkú lásku a radosť a medzitým hnev a smútok, než nudný stereotyp. Nemenné, chladné a neurčité reakcie. Podľa mňa práve to robí naše vzťahy výnimočnými. To, že sa dokážeme do krvi pohádať a vzápätí si odpustiť.
Nie je správne vybíjať si náš hnev na tej nesprávnej osobe. Mali by sme ho vždy namieriť na tú osobu, ktorá nás aktuálne nahnevala. Povedzme si však úprimne, nie vždy je to možné. Len veľmi ťažko povieš profesorke, vďaka ktorej predmetu nenávidíš všetko čo s ním súvisí, do očí pravdu o tom, čo si o nej myslíš a prečo ti leží v žalúdku. Ani šéfke či šéfovi nepovieš, čo si myslíš, ani ich nepošleš do teplých krajín. V týchto prípadoch je najlepšie ísť si zabehať, na jogu, do fitness centra alebo len tak relaxovať so šálkou kávy pri obľúbenom seriáli.
Ak sa ti predsa len nepodarí tvoju zlosť ovládnuť a namieriš ju na neprávnu osobu, na ktorej ti záleží, najmä sa nezabudni ospravedlniť. Niekedy je toto obyčajné slovo naozaj čarovné.
Mnohí ľudia ho ani nedokážu vysloviť. Je smutné, že niektorí z nás si naozaj nedokážu priznať vinu a nie sú schopní od srdca a do očí povedať: „Prepáč.“ Áno, stačí tak málo, obyčajné prepáč. Úprimne a od srdca si priznať chybu a pokúsiť sa ju napraviť. Ako je dôležité vedieť sa ospravedlniť, tak je dôležité naučiť sa ospravedlnenie prijať. Predsa vieme, že rodinu nerobí krv, ale láska. Láska je to, čo hýbe svetom.
