Prežila som rozchod a dnes už dokážem žiť bez neho

Jedného menej, druhého viac, oboch rovnako? Neviem… Viem len to, ako veľmi to bolelo mňa a ako veľmi som nenávidela tú klišé vetu „to chce čas“. Asi hlavne preto, že som aj sama vedela, že inú možnosť ako „počkať“, kým to prebolí, jednoducho nemám. A tak som čakala a zatiaľ prežívala… Cítila som to. Pamätám si, že v ten deň som to vnútorne cítila. Niečo sa stalo, niečo sa pokazilo, niečo sa zmenilo a ty si zostal zrazu iný. Menej si sa smial, menej si sa zaujímal, menej si sa rozprával. Párkrát sme to zachránili, veď sa nič nestalo, asi len prvá kríza, ideme ďalej, veď sa ľúbime. Dnes už viem, že vtedy som ľúbila už len ja.

A tak si sa so mnou rozišiel. A ja som ti to nemala za zlé, len som to tak veľmi nechcela. Plakala som. Nemohol si za to… city jednoducho neovplyvníš, to viem sama najlepšie. Bol si smutný, videla som, a povedal si, že sa mám držať. A potom si odišiel a ja som zase plakala. Stala som sa takým chodiacim smútkom. Vedela som, čo mám, čo musím a aj čo nemôžem robiť. A aj tak som sa správala úplne naopak. Ľúbila som ťa ešte veľmi dlho po tom, čo si ma opustil. A rozhodne mi nepomáhala skutočnosť, že sme aj po rozchode zostali (nielen vo virtuálnom) kontakte, aj keď na druhej strane tieto chvíle pre mňa v tých „dobách temna“ znamenali všetko. Veľmi veľa a veľmi dlho som sa tebou týrala.

Úplne som stratila zmysel života, nič ma netešilo a na istú dobu som sa prestala usmievať. A všetci to videli.. Nechcela som zo seba robiť obeť, nechcela som sa ľutovať, chcela som to zvládnuť na úrovni. Ale ja neviem… Môže človek, ktorý stále ľúbi, zvládnuť rozchod na úrovni? Plakala som, vykrikovala, doslova som revala a pýtala sa sama seba otázku, ktorú pozná každá z nás: prečo práve ja? A tú odpoveď som nikdy nedostala, proste sa to stáva a stalo sa to aj mne. Hotovo. A zas som plakala. Niekedy som sa opila s nádejou, že na teba aspoň na chvíľu zabudnem a vždy to malo opačný efekt. Ale neuľahčoval si mi to, pretože si sa so mnou stretával, rozprával a počúval moje emočné výlevy. A aj si ma objímal a keď som ťa pobozkala… tak si to prijal. Načo? Prečo? Moja vina… ale aj tvoja. Naša. Celé by to bolelo menej, keby sme to naozaj ukončili v ten deň.

Zobraziť celú galériu (6)

zdroj: unsplash.com

Ťahalo sa to pár mesiacov… Áno, snažila som sa to napraviť, vymýšľala som rôzne plány B, C aj Z, chcela som nás zachrániť. No nepodarilo sa mi to. Neviem, kedy som to pochopila. Ale trvalo to dlho. Moja sestra mi raz povedala, že som silná.. „Toto nie je depresia, ty si len smutná a to je úplne normálne.“ Bolí rozchod, nebolí láska. Ľúbila som ťa a jedna moja časť ťa s veľkou pravdepodobnosťou bude ľúbiť navždy. Bola som smutná, možno aj protivná a nechcelo sa mi ráno zobúdzať. Ale zvládla som to. Prežila som rozchod a teraz už naozaj žijem.