Možno sme boli pre seba stvo­rení a možno nie.  Možno to malo do­pad­núť tak, ako to do­padlo. Možno čas, ktorý sme ve­no­vali je­den dru­hému bol ča­som, ktorý sme mali ve­no­vať nie­komu úplne inému. Možno. Ne­exis­tuje de­fi­ní­cia toho, ako veľmi ma bolí že nie sme spolu. Ako moc po tom tú­žim, ale všetko na svete sa deje pre ne­jaký dô­vod, však? A práve preto, to ne­chám ísť. .. .po toľ­kých ro­koch. Ne­poz­riem sa viac späť a ne­po­viem ti, že mi chý­baš. Bu­dem za­spá­vať s nie­kým iným, s nie­kým kto ma ľúbi a kto si ma váži od za­čiatku. A presne toto bude tá osoba, ktorá je pre­dur­čená na ži­vot so mnou.

unsp­lash.com

Ne­mám ti za zlé tvoje vý­kyvy ná­lad, ani to, že si mi ni­kdy ne­do­ká­zal dať lásku. Ne­mám ti za zlé, že si ma na­učil mi­lo­vať, ani to že si mi dá­val len tie ne­spl­ni­teľne sľuby. Taký proste si. Na­ro­dil si sa tak.  A som si viac ako istá, že si mi ni­kdy nech­cel ub­lí­žiť. Zrejme si si to ani ne­uve­do­mil, ale to ne­vadí, ob­čas sa to stáva.

Toto je moje zbo­hom pre teba, už navždy. Už nie to na­tré­no­vané a ho­vo­rené v rámci srandy. Toto je to ofi­ciálne zbo­hom ktoré pred­sta­vuje môj sto­per­centný od­chod od teba, od spo­mie­nok na Nás.. 

unsp­lash.com

Ča­som a rokmi za­bud­nem, na teba, na nás.. Na veci pre­žité s te­bou, na všetko čo tu bolo, keď sme boli. Od­íde to, od­íde to všetko a ja bu­dem pri­pra­vená za­čať pí­sať nový prí­beh s nie­kým iným. Sku­točný prí­beh lásky. A možno sa znova raz stret­neme. Tam kde sme plá­no­vali byť.  Ale bude to iné, pre­tože obaja bu­deme svoj ži­vot zdie­lať po boku iných ľudí.

Ja & Ty sme vpí­saní do his­tó­rie, do tej naj­ro­man­tic­kej­šej časti. Ja & Ty dve mená, dvaja ľu­dia, dva roz­dielne svety.

Te­raz už len mi­nu­losť. Ale aj cez to všetko, si bol tým naj­lep­ším čo mi ži­vot po­nú­kol. A ďa­ku­jem ti, za všetko čo si uro­bil, za to dobre ale aj za to zle. Lebo len vďaka tomu som si uve­do­mila hod­notu pra­vého vzťahu. Hod­notu seba. Hod­notu všet­kého. Ďa­ku­jem že si sa stál naj­lep­šie- naj­hor­šou sú­čas­ťou môjho ži­vota.

Komentáre