Ach jaj… už je to nejaký čas, odkedy si sa mi opäť ozval. Teraz tu sedím a premýšľam nad tebou. Vieš, mrzí ma, že to nevidíš, že nevidíš to ako na teba čakám. Čakám kým odpíšeš, kým ma druhýkrát pozveš von, kým ma ubezpečíš o tom, že sa pred tebou nemusím cítiť trápne a hanbiť sa. Fakt si až taký slepý? Tak som sa tešila, na naše prvé stretnutie, a tak si ho pokazil. Celý čas si básnil len o nej. O tom ako ti chýba, čo asi práve robí, že ju chceš späť. A ja som tam len tak sedela, počúvala, a snažila sa pochopiť ťa. Alebo pochopiť to, prečo to hovoríš práve mne. Každým milým slovom na jej adresu, si moje srdce lámal čoraz viac. No myslím, že si bol tak zahľadený do sebaľútosti, že si moju bolesť ani nevšimol.
A ty si sa ozval… Napísal si, že ti bolo fajn. Odpísala som a zaklamala, že aj mne bolo fajn, no tým to skončilo. Zobrazené. Odídeš, a tváriš sa, že sa nič nestalo. Mali sme sa opäť stretnúť, no očividne si na mňa zabudol. A teraz ťa chcem ubezpečiť, že sa z tohto stavu dostanem, že sa postavím na vlastné nohy a budem kráčať ďalej, že budem šťastná bez teba. Potom sa mi už nerozbúši srdce pri každej správe na Instagrame dúfajúc, že si to ty. Už na teba nebudem myslieť zakaždým, keď sa snažím zaspať. A ani nebudeš mojou prvou myšlienkou hneď ráno, keď sa zobudím. Priala by som ti, prežívať to, čo prežívam kvôli tebe ja.