Bo­dol si, bo­dol a bo­dal. Ne­us­tále, do­kým som na to ne­prišla a vtedy to bodlo naj­viac. Bolo to nie­kde pri srdci, pri ňom, v ňom sa­mom. Rozp­ly­nulo sa to do ce­lého tela, pre­šlo to ce­lou mo­jom by­tos­ťou, ktorá sa zrazu do­stala do kŕ­čov bo­lesti, ktorú ešte ni­kdy pred­tým ne­za­žila. Vraví sa, že všetko je raz prvý krát a všetko príde v ten správny čas, keď sme na to naj­viac pri­pra­vení. Tak je to aj s bo­les­ťou, lenže ja som na ňu pri­pra­vená ne­bola. Na toto sa nedá pri­pra­viť ni­kdy.

Prišlo to a ja som sa pod tou ťar­chou zlo­žila. Úplne, ce­lým svo­jím te­lom, du­šou. Ten po­cit bol tak in­ten­zívny, až som si mys­lela, že umie­ram, bo­lesť, ktorá mnou vtedy pre­šla ako elek­trický prúd…  Ne­mohla som sa na­dých­nuť. Ne­mohla som nič, len to cí­tiť a ne­chať emó­cie vy­plá­vať na po­vrch.zdroj: unsp­lash.com

Keď som zis­tila, že celé tie roky vlastne boli klam­stvom, že som vlastne ne­bola len tá je­diná pre teba…  Bola tu aj ona, ktorá ve­dela viac, ako som ve­dela ja. Tá, ktorá mi ťa brala, vždy, keď sa stala nie­kde chyba.

Bola tu a ja nie. Ako som aj mohla byť? Keď som o ni­čom ne­ve­dela? Bol si to ty, ktorý to všetko po­ka­zil, všetko, čo sme spolu vy­bu­do­vali sa zrazu stra­tilo. Proste to pre­stalo exis­to­vať, zo dňa na deň… Len tak, lusk­nu­tím prsta sa zrazu všetko zme­nilo…

S od­stu­pom času si sa ospra­vedl­nil, uznal si si na­po­kon chybu a sľú­bil mi, že sa už nič také ne­stane. S od­stu­pom času som s tým aj ja bo­jo­vala, sna­žila sa… Sna­žila som sa naj­viac ako to len šlo. Chcela som sa cez to pre­niesť už vtedy, ale ne­do­ká­žem to. Ne­do­ká­žem sa zmie­riť s tým, že som ne­bola pre teba tá je­diná. Že si si za mňa jed­no­du­cho na­šiel náh­radu, u kto­rej si po­tre­bo­val po­čuť, že si nád­herný nie­len zvonka, ale aj zvnútra. Jed­no­du­cho ti to ne­sta­čilo odo mňa. 

zdroj: pe­xels.com

Ne­sta­čilo ti nič, čo som pre teba ro­bila a bola schopná obe­to­vať. Pre nás… Do bu­dúc­nosti, ktorú ty si mal na­plá­no­vanú do bodky. Ne­sta­čilo ti, že som sa sna­žila zme­niť, sna­žila si spra­viť v hlave po­ria­dok a v tom zmätku, ktorý tam mám, nájsť pre teba ešte čestné miesto, ktoré si si po­ka­zil.

Ne­viem, čo s nami bude ďa­lej. Na­ozaj ne­viem, čo mám ro­biť. Som vy­čer­paná a tie spo­mienky sa stále vra­cajú a ja ne­us­tále roz­mýš­ľam, čo som ro­bila zle, čo mala ona a ja nie? Prečo ona?
Prečo vždy ve­dela o na­šich prob­lé­moch, prečo si sa jej zdô­ve­ro­val, prečo si ju ľu­to­val, prečo si s ňou chcel cho­diť na cesty, prečo si jej vô­bec nad­ha­dzo­val? Ne­mu­síš sa tvá­riť, že o tom ne­vieš, vi­dela som tie správy, vi­dela som všetko, čo som vi­dieť ne­mala.

To sa už ale asi ne­doz­viem, prečo. Ale viem, jednu vec. To, že ma celé tie roky do­ko­nale po­zna­čili a viem, že keď bu­dem nie­kedy v ži­vote stáť ruka v ruke s mu­žom, ktorý si ma bude ce­niť takú aká som, mi­lo­vať ma, re­špek­to­vať moju slo­bodu a ne­zá­vis­losť, bu­dem ve­dieť, že je to ten pravý, ktorý mi ni­kdy ta­kýmto spô­so­bom ne­bude chcieť ub­lí­žiť… Pre­tože bude mať niečo, čo si ty v ži­vote odo mňa ne­mal, moju dô­veru…

Komentáre