Je chvíľu po polnoci. Ležím v posteli a idem písať. Idem písať o minulosti, tej, ktorá sa týka teba. Chcem si zaspomínať, no najmä sa rozpísať. Rozpísať sa o sebe a o tebe, aj by som napísala o nás, ale obaja až príliš dobre vieme, že sme nikdy neboli my. Že vždy som to bola ja a ty. Každý zvlášť, no pri tom na dosah jeden k druhému. Netušila som, že mi bude na tebe tak záležať.
Zvláštne, že niekedy môže mať v živote človek niekoho pri sebe tak blízko s pocitom, že stačí natiahnuť ruku a je s tým druhým, no aj keď tú ruku natiahne, ten skvelý pocit zaplaví iba jeho. Aj keď to cíti, nechce to priznať sám sebe, rovnako, ako to nechce ten druhý priznať jemu, aj keď to, že k nemu nič neprišlo, vie s najväčšou istotou.
Nejak tak to bolo aj s nami. Spoznali sme sa náhodou a úprimne môžem z vlastnej skúsenosti vďaka tebe povedať, že ten, kto tvrdí, že láska na prvý pohľad neexistuje, sa veľmi mýli. Keď som ťa pred piatimi rokmi prvýkrát uvidela, hneď som ťa chcela spoznať a vedieť o tebe čo najviac. V prvom momente mi na tom začalo záležať.
Stručne a jednoducho napísané, nejako si ťa získať.
Byť v tvojom živote a aspoň niečo pre teba znamenať, aby ti začalo na mne záležať. Snažila som sa o to zubami nechtami, až som miestami nespoznávala samú seba. Tak som o tebe básnila a tak som sa do teba zaľúbila, že to už až zdravé nebolo. Hocikde som prišla a hoci čo som robila, mala som ťa v hlave. Myslela som na teba a na to, ako by nám bolo spolu. Ale úplne som pri tom všetkom zabúdala na realitu, na to čo sa odohrávalo v tvojej hlave, zatiaľ čo v tej mojej si bol celý čas iba ty.
Stále mám na teba snáď asi aj milión otázok. Do dnešného dňa, aj po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo, ti nerozumiem. Nerozumiem tomu, prečo si si so mnou vôbec písal a potom mi všetky tie správy s tými kecmi posielal. Aj keď si podľa mňa sám veľmi dobre vedel, že sú to keci.
Nerozumiem ani tomu, prečo si ma za tých 5 rokov vôbec zavolal von. Aj keď, iba raz … Prečo si to spravil, aj keď si vedel, ako moc to pre mňa znamenalo. Si si povedal, že to ten jedenkrát nejako prežiješ, a že už potom budeš mať odo mňa pokoj? Že ťa budem menej otravovať? Že raz mi to bude stačiť? Skutočne neviem, čo sa v tvojej mysli odohrávalo a ako si to celé vnímal ty. No pre mňa to znamenalo veľmi veľa.
A ty si to vedel.
Vedel si, že si so mnou môžeš robiť čo chceš, a že ti verím. Že to, o čo ma požiadaš, urobím. A že mám na teba slabosť, vďaka ktorej môžeš so mnou dokonale manipulovať. Že mi na tebe bude azda vždy záležať. No aj vzhľadom na toto všetko si to robil. Stále si v tom pokračoval a bavilo ťa to. Bavilo ťa, že môžeš niekoho ovládať. Bavilo ťa byť tým, kto určuje pravidlá, pričom ja som bola tá, ktorá ich dodržiavala.
Jednoducho si si to celé náramne užíval, zatiaľ čo ja som sa trápila.
Zakaždým, ako si sa v meste tváril, že ma nevidíš. Zakaždým, ako som ťa zazrela s nejakým iným dievčaťom. Hľadala som na sebe chyby, čoraz častejšie som rozmýšľala nad tým, čo robím zle a čo ti na mne vadí. Prečo pre teba stále nie som dosť dobrá.
No nikdy som na nič neprišla. Nikdy som sa nedopátrala k tomu, prečo si o mňa v reálnom živote v skutočnosti ani len nezakopol, zatiaľ čo v správach si ma mal „rád“ a „záležalo ti na mne“.
Celé to, čo si robil, ale beriem ako celkom dosť špinavú HRU, pri ktorej si si bol plne vedomý svojho obsadenia a to je jediná vec, ktorú viem ohľadom teba s istotou. Viem to, pretože keby si si neuvedomoval čo robíš, nehovoril by si o mne skoro každému, keď si bol v partii. Nebral by si si ma za mojim chrbtom do úst, aby si sa spoločne s ostatnými mohol na mne zasmiať. Nedával by si mi falošné nádeje a nepísal mi všetky tie hlúposti. Nebavil by si sa so mnou o miestach, na ktoré ma vezmeš aj keď si vedel, že tam nikdy nepôjdeme, a neusmieval by si sa na mňa tým falošným úsmevom, o ktorom som si myslela, že je skutočný.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.
