Niekedy v noci nemôžem spať a myslím na teba. Želám si zobudiť sa bez toho, aby si mi chýbal. Chcem si spomenúť, aké je to byť sama. Ale nie osamelá. Chcem zabudnúť na to, ako ma tvoje ruky objímajú. O polnoci popíjam víno v snahe zabudnúť, ale jediné, čo mi to prináša je ešte viac spomienok. 

Púšťam si nahnevané piesne a bojovať s pocitmi, ale vždy sa vrátim k tým, ktoré mi rozplačú srdce. Dlhé prechádzky, nové aktivity, a to všetko len preto, aby som ušla pred spomienkou, na ktorú sa snažím zúfalo zabudnúť. Na osobu, ktorá mi ukázala, čo sa stane, ak sa zaľúbim.

Nie som si istá, či na zlomené srdce nájdem niekedy liek, aj keď mi všetci tvrdia, že ním je čas. To moje srdce je teraz ubolené a opotrebované. Ale o to ide. Musím sa naučiť žiť sama so sebou. A nepredstierať, že sa necítim osamelo. Nejako sme zabudli, že ukazovať chyby a rany je úplne v poriadku. Aby som sa cítila úplná, musela som byť najprv zlomená.

V tomto mojom zlomenom čase som sa o sebe toho dozvedela viac, ako som tušila. Naučila som sa vážiť si všetky krásne veci v živote. Veď nie sú samozrejmosťou. Možno teraz nie som osobou, akou by som chcela byť, no aj keď som stratila tak veľkú časť seba, stále som tu. Žijem, aj bez druhej polovice. Možno sa ten liek nedá chytiť, možno to nie je nič viac, než uvedomenie si, že z času na čas, potrebujeme byť osamelí. Niekedy sa zdá, že je všetkému koniec, ale raz sa zobudíme, a zistíme, že nás to len niekam posunulo. Zlomil si mi srdce, no viem, že budem v poriadku.

 

Zdroj: thoughtcatalog.com

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.