Je dôležité, aby človek poznal sám seba, aby si všímal, či reaguje normálne na niektoré životné situácie alebo je to už prehnané.
Taktiež veľa ľudí považuje lieky na tieto ochorenia za niečo, čo je veľmi zlé, pretože „človeka utlmia, nikdy nebude sám sebou, lieky bude brať doživotne, sú návykové“ a bla bla bla.
Lieky na úzkosť a (ľahšiu) depresiu pomôžu človeku na nejaký čas ovládnuť situácie, ktoré považuje v určitom bode života za extrémne stresujúce, ale to nie je celá liečba. O čom by bola liečba, ak by niekto prišiel za doktorkou s tým, čo zažíva a doktorka by povedala len „tu máš lieky“.
Ďalej sú tu sedenia s psychológom, ktorý učí zvládať stresové situácie, nastavuje zrkadlo otázkami, nie príkazmi. Život s úzkosťou sa laicky dá definovať aj ako pocit tela, že je v nebezpečenstve, a tak začne pociťovať adrenalín. Doktori to vysvetľujú aj ako nedostatok serotonínu v tele a vtedy prichádzajú na rad lieky, aby to telo nakopli kým sa spamätá a naučí sa to naspäť vytvárať aj samo. Tak to aspoň chápem ja.
Tieto procesy sú dočasné a je už len na ňom, aby počas tých pár mesiacov sa naučil život nebrať vážne, aby jednoducho zmenil zmýšľanie. Veď predsa, ak nejde o život, nejde o nič.
Ja som si týmto procesom prešla, prechádzam si ním ešte stále, ale ďakujem tomu.
Ak by nebolo tohto životného obdobia, stále by som sa trápila nad vecami, ktoré považujem aktuálne za malicherné a oveľa viac si vážim veci, ktoré som kedysi považovala za samozrejmosť. Taktiež ma to nakoplo, aby som sa stala silnejšou osobnosťou. Emócie, ktoré sa zo mňa vyplavujú vždy, keď vo filme vidím niečo smutné, tu asi stále budú, ale po tomto všetkom sa cítim silnejšia. Možno mám ešte dlhú cestu pred sebou, ale tú horšiu časť som už prešla.
