Čí­tala som knihu, a v tom si všimla jednu krásnu myš­lienku od Je­ana Paul Sar­tra. Pí­sal, že ži­vot je ako dieťa, ktoré za­spalo vo vlaku, a keď ho zo­budí sprie­vodca, ktorý mu chce skon­tro­lo­vať lís­tok, vý­jde na­javo, že dieťa nemá lís­tok ani pe­niaze.

Se­deli ste už vo vlaku, však? Moja oso­bitá osob­nosť mi­luje ten po­hľad z okna, tie is­kry fa­rieb, ktorý mi pre­fr­čia cez oči a vniknú až do hĺbky môjho ja. Veľmi rada vní­mam farby, jemné po­hu­po­va­nie stro­mov, ko­lo­beh ži­vota. Teší ma to.  Ale na­padá mi taká myš­lienka že..

Ko­lo­toč, zvaný ži­vot je ako cesta vla­kom. Sme ako to malé dieťa, ktoré nemá lís­tok ani pe­niaze. Naše na­ro­de­nie si priali naši ro­di­čia, nie my sami. To malé dieťa- my, ne­tuší smer svo­jej cesty, ne­tuší prečo je vo vlaku, a ani to, kedy do­ces­tuje. Sprie­vodca, ktorý dieťa v uží­vaní si cesty vy­ruší, je ako cho­diaci otáz­nik, ktorý sa aj nás často pýta, kam ďa­lej sme­ru­jeme. Dieťa zne­istí, lebo sa ni­kdy ne­za­mys­lelo, prečo ces­tuje vla­kom. Vy­tvorí v ňom chaos horší ako ten, čo bol pred vzni­kom zeme v gréc­kej my­to­ló­gii. Po­znáte to. Mama sa vás pýta, aký je tvoj ži­votný cieľ. Otravný su­sed kla­die tiež ob­dobné otázky. Ale je to nutné ve­dieť?

Mo­derná spo­loč­nosť je často tak pre­pl­nená stre­som, kon­zu­mom, práce. Nie­kedy si už ani ne­stí­hame za­via­zať šnúrky, či za­hľa­dieť sa na zá­pad slnka, lebo na nás spo­loč­nosť vy­tvára tlak. A aj ľu­dia sa na­ro­dili ako lovci. Už v dobe ka­men­nej sme lo­vili ma­muty, po­tre­bo­vali sme ich mäso, kosti, ko­žu­šinu a ni­kdy sme sa ne­us­po­ko­jili s tým, čo sme mali. Stále sme chceli viac. Aj v dneš­nej pse­udos­po­loč­nosti to tak fun­guje. Ak si ko­nečne kú­pime tak dlho vy­tú­žený lís­tok na kon­cert, miesto toho, aby sme sa z toho te­šili, už pre­mýš­ľame nad tým, že by sa nám zišli tie dre­vené ho­dinky, ak si kú­pime ho­dinky z dreva, chceme nové te­to­va­nie. Ni­kdy ne­máme dosť, ni­kdy.

Ži­vot ne­mu­síme ka­te­go­ri­zo­vať. Ne­mu­síme večne hľa­dať cieľ cesty. Ne­pot­re­bu­jeme otázky, kam sme­ru­jeme. Čo ak ne­sme­ru­jeme ni­kam? Čo ak ži­vot sme­ruje k nám? Čo ak sme len sú­časť fa­reb­nej dúhy, ktorá má žia­riť, smiať sa, uží­vať si. Čo ak sa ne­mu­síme večne len hnať, viesť pre­teky so se­kun­dami? Veď ži­vot je len oka­mi­hom na ceste ku več­nosti.

foto: Stocksy

Komentáre