Pred pár dňami som zis­tila jednu pre­vratnú vec. Ne­zmení sa ňou ľud­stvo, do­konca sa touto in­for­má­ciou ani ne­zmenší ozó­nová diera. No možno raz, keď bude ne­jaká žena zú­falá, smutná a ne­bude si ve­dieť od­po­ve­dať na zá­kladné ži­votné otázky, na­padnú jej tieto riadky a zrazu bude ve­dieť, čo ďa­lej.
Zis­tila som, že ženy sa ne­de­lia. (Ani muži, ale to sme vždy všetci ve­deli a je to úplne iná roz­právka.)
Od ma­lička sme po­čú­vali, že ženy by mali byť také a onaké, slušné, po­slušné, sta­rost­livé…že by sme mali ča­kať na princa na bie­lom koni a byť s ním do­konca ži­vota. Ne­skôr, keď sme už ne­boli až tak veľmi slušné a po­slušné sme po­čú­vali, že dobré diev­čatá sa do­stanú do neba, zlé všade alebo že ženy sa de­lia na „dá mi a nedá mi“. Ďa­lej, keď sme za­čali byť man­žel­kami a mat­kami po­čú­vali sme, že sa de­líme na dobré mamy(ktoré sú vo svo­jej pod­state aj tak zlé, lebo prí­liš roz­maz­ná­vajú svoje dieťa) a zlé mamy(ktoré sú aj tak dobré, lebo na­ko­niec vždy všetko po­vo­lia a po no­ciach plačú, lebo ich mrzí ako kri­čali na svoje dieťa). A tak­tiež, že by sme mali byť v ku­chyni ku­chár­kou, v spo­loč­nosti dá­mou a v po­steli štet­kou (na­ko­niec sme ale boli vy­kres­lené ako gaz­diné v po­steli, dámy v ku­chyni a štetky v spo­loč­nosti). Alebo že ne­vieme čo chceme, ale ne­pres­ta­neme, do­kým to ne­dos­ta­neme. Ne­ho­vo­riac o tom, že spo­loč­nosť že­nám už od­jak­živa dáva ne­jaké „ne­ur­čité“, no s ur­či­tos­ťou po­ve­dané, sta­tusy.
Ne­za­mys­leli ste sa nie­kedy, že je to všetko iba jedno veľké klišé? Lebo podľa môjho ná­zoru, by sa všetky tieto „sta­tusy“ ve­deli roz­de­liť do troch jed­no­du­chých bo­dov, pri kto­rých zis­tíme, že každá žena je vo svo­jej pod­state rov­naká.

1. Ženy stále plačú nad prin­com na bie­lom koni. Po­le­mi­zujú, kedy ho ko­nečne stretnú, kedy s ním budú mať deti, a keď sú už na­ozaj veľmi zú­falé, za­čnú ho hľa­dať(naj­lep­šie na dis­ko­té­kach a pre­pl­ne­ných kon­cer­toch). A možno ho aj nájdu, alebo si nájde on ich, a možno aj príde na bie­lom koni( či bie­lom mer­ce­dese), ale po čase zis­tia, že princ je vlastne úplne tuc­tový. A že by „asi“ chceli chlapa, ktorý ich po­riadne chytí, ob­čas drsne za­breše, a kto­rému „nič dobré z očí ne­kuká“. Áno, nie­kde tam hl­boko vnútri sme všetky rov­naké, pre­tože v ur­či­tom bode nášho ži­vota aj tak všetky hľa­dáme zlého chlapca…alebo mu chceme as­poň pri­vo­ňať.

2. Aj keď sa ce­lou svo­jou osob­nos­ťou, vý­cho­vou a po­va­hou sna­žíme byť dobré a po­slušné diev­čatká, čo doma va­ria ka­šičky, v kú­tiku duše sme všetky mr­chy. Každá jedna z nás! Či už na to prí­deme v pu­berte, alebo sa to ob­javí v 30tke, či možno to zis­tia až roz­ve­dené 45ky, ale má ju každá. Len nie vždy tú malú mr­šku v nás po­tre­bu­jeme uka­zo­vať svetu a spo­loč­nosti.

3. Sme skromné, to ur­čite áno, teda as­poň pre­dur­čené ve­riť tomu, k čomu nás viedla väč­šina ro­di­čov. Ne­pot­re­bu­jeme drahé autá či šperky, do­konca ani vlastnú upra­to­vačku. Vieme si po­ra­diť samé a vieme do toho dať svoje srdce. No ob­čas, možno len na oka­mih a možno na pár dl­hých chvíľ nám na­padne, že pe­niaze sú tak pod­statné ako kys­lík na tomto svete. Že s pe­niazmi sa lep­šie dý­cha, lep­šie mi­luje, lep­šie smeje a lep­šie roz­ho­duje. Že ne­pot­re­bu­jeme mi­li­óny, či mi­liardy, iba dosť na to, aby sme sa ráno pre­bú­dzali s po­ci­tom, že je o nás po­sta­rané, a že si mô­žeme uro­biť bo­haté ra­ňajky.

Ne­klamme si, ne­klamme svetu a spo­loč­nosti, že ženy sa de­lia, že ženy sú také a onaké, a že ne­vieme čo chceme. Lebo vieme! Všetko vieme 😉

foto: Gu­ille Fain­gold

Komentáre