Sme tak jednoduché, až sa zdáme zložité

Pred pár dňami som zistila jednu prevratnú vec. Nezmení sa ňou ľudstvo, dokonca sa touto informáciou ani nezmenší ozónová diera. No možno raz, keď bude nejaká žena zúfalá, smutná a nebude si vedieť odpovedať na základné životné otázky, napadnú jej tieto riadky a zrazu bude vedieť, čo ďalej.
Zistila som, že ženy sa nedelia. (Ani muži, ale to sme vždy všetci vedeli a je to úplne iná rozprávka.)
Od malička sme počúvali, že ženy by mali byť také a onaké, slušné, poslušné, starostlivé…že by sme mali čakať na princa na bielom koni a byť s ním dokonca života. Neskôr, keď sme už neboli až tak veľmi slušné a poslušné sme počúvali, že dobré dievčatá sa dostanú do neba, zlé všade alebo že ženy sa delia na „dá mi a nedá mi“. Ďalej, keď sme začali byť manželkami a matkami počúvali sme, že sa delíme na dobré mamy(ktoré sú vo svojej podstate aj tak zlé, lebo príliš rozmaznávajú svoje dieťa) a zlé mamy(ktoré sú aj tak dobré, lebo nakoniec vždy všetko povolia a po nociach plačú, lebo ich mrzí ako kričali na svoje dieťa). A taktiež, že by sme mali byť v kuchyni kuchárkou, v spoločnosti dámou a v posteli štetkou (nakoniec sme ale boli vykreslené ako gazdiné v posteli, dámy v kuchyni a štetky v spoločnosti). Alebo že nevieme čo chceme, ale neprestaneme, dokým to nedostaneme. Nehovoriac o tom, že spoločnosť ženám už odjakživa dáva nejaké „neurčité“, no s určitosťou povedané, statusy.
Nezamysleli ste sa niekedy, že je to všetko iba jedno veľké klišé? Lebo podľa môjho názoru, by sa všetky tieto „statusy“ vedeli rozdeliť do troch jednoduchých bodov, pri ktorých zistíme, že každá žena je vo svojej podstate rovnaká.

1. Ženy stále plačú nad princom na bielom koni. Polemizujú, kedy ho konečne stretnú, kedy s ním budú mať deti, a keď sú už naozaj veľmi zúfalé, začnú ho hľadať(najlepšie na diskotékach a preplnených koncertoch). A možno ho aj nájdu, alebo si nájde on ich, a možno aj príde na bielom koni( či bielom mercedese), ale po čase zistia, že princ je vlastne úplne tuctový. A že by „asi“ chceli chlapa, ktorý ich poriadne chytí, občas drsne zabreše, a ktorému „nič dobré z očí nekuká“. Áno, niekde tam hlboko vnútri sme všetky rovnaké, pretože v určitom bode nášho života aj tak všetky hľadáme zlého chlapca…alebo mu chceme aspoň privoňať.

2. Aj keď sa celou svojou osobnosťou, výchovou a povahou snažíme byť dobré a poslušné dievčatká, čo doma varia kašičky, v kútiku duše sme všetky mrchy. Každá jedna z nás! Či už na to prídeme v puberte, alebo sa to objaví v 30tke, či možno to zistia až rozvedené 45ky, ale má ju každá. Len nie vždy tú malú mršku v nás potrebujeme ukazovať svetu a spoločnosti.

3. Sme skromné, to určite áno, teda aspoň predurčené veriť tomu, k čomu nás viedla väčšina rodičov. Nepotrebujeme drahé autá či šperky, dokonca ani vlastnú upratovačku. Vieme si poradiť samé a vieme do toho dať svoje srdce. No občas, možno len na okamih a možno na pár dlhých chvíľ nám napadne, že peniaze sú tak podstatné ako kyslík na tomto svete. Že s peniazmi sa lepšie dýcha, lepšie miluje, lepšie smeje a lepšie rozhoduje. Že nepotrebujeme milióny, či miliardy, iba dosť na to, aby sme sa ráno prebúdzali s pocitom, že je o nás postarané, a že si môžeme urobiť bohaté raňajky.

Neklamme si, neklamme svetu a spoločnosti, že ženy sa delia, že ženy sú také a onaké, a že nevieme čo chceme. Lebo vieme! Všetko vieme 😉

foto: Guille Faingold