Žene, ktorá túžobne potrebuje oprieť sa o mužské rameno. Túžobne, samozrejme, neber doslovne. Dá sa to pochopiť v rámci viacerých významov, ale v tomto prípade nemám na mysli túžbu priamo ako spaľujúcu vášeň a chtíč. Viem, že všetko má svoj čas, no tá túžba je silná.
Ide o túžbu pretavenú do potreby mať na blízku niekoho, o koho sa môžete oprieť. Ale nielen tak, fyzicky, ale hlavne duševne. Aj keď ani tá predstava sklonenia si hlavy o silné mužské rameno nemusí byť na zahodenie.
Existuje viacero typov žien
Zovšeobecňujem, na nikoho neukazujem prstom a nikoho nesúdim. Existujú také, ktoré sa cítia osamelé a nedokážu byť osamote, stále musia mať pri sebe istotu v podobe muža a sú akýsi ich prívesok.
Tie, ktoré sa cítia nezávislé a sú rady aj samy so sebou, muž by im akurát tak prekážal v ich snoch a cieľoch. Sú aj také, ktoré nikdy nezažili úprimnú lásku a ani v ňu neveria. A ak, tak len slepo, v snoch, predstavách, ale nie v realite. Také, ktoré v tichosti čakajú a dúfajú.
A tiež sú také, ktoré síce muža nepotrebujú, ale chcú. Chcú s ním zdieľať všetko, radosti, starosti, smútok, ale i vášeň a lásku, občas hádky, dobré večere, víkendové výlety, daždivé dni pod dekou pred telkou… Kde však taký je? Len nezačínajme s otrepaným klišé, že za dobrým sa čaká…
Všetko má svoj čas?
Ja sa ale pýtam, dokedy?! Všetko príde samo? Keď to najmenej čakáš? Všetky tie divné dni, kedy nevieš, čo so sebou a vieš, že ti niečo chýba sú len predpríprava na to, že on fakt príde?
Nie, všetky si naozaj neidealizujeme mužov a nečakáme na pána Božského. Niektoré chceme len to „málo“ a pritom tak veľa – objatie, úsmev, rozumieť si pohľadom, len tak, bez slov, mať komu uvariť, komu sa posťažovať, pobozkať…
Však to poznáme. Najmä tie, ktoré skúšate, máte otvorené oči i srdce a ono to neprichádza.
Určite raz.
Že by to tak skutočne bolo? Že to niektorým z nás nie je súdené? Neviem. Píšem to počas hlbokej noci a slzy mám na krajíčku. Je to bezmocnosť? Nuda? Strach? Vystihuje to určite jedno slovo. PRÁZDNO – prázdno v srdci, ktoré by ste chceli zaplniť a darovať niekomu, kto vo vás vidí to, čo iní nie.
Že mu nevadí vašich pár kíl navyše, nedokonalosti na pleti, že vás vezme za ruku, aj keď dni práve nie sú ružové.
Tento článok sa nekončí striktnou bodkou a nejakým zhrnutím či radou. Lebo žiadnu nemáme. Len píšem, čo mi prechádza hlavou a možno, keď sa len čo i len jedna v tomto nájde, v sklamaní, pokusoch, nádeji… Vtedy to malo zmysel napísať a popriať tebe i sebe – určite (?) raz príde.
