A aj keď sme chceli byť jeden pre druhého všetkým, nestalo sa tak, a nakoniec sme ostali len spomienkami, ktoré v nás vždy vyvolajú vlnu horkosti, ale aj vlnu horúčavy.

Nechceli sme nechať jeden druhého odísť, vždy sme sa k sebe po istom čase vrátili. Dokázali sme kvôli chvíľke pobláznenia ublížiť iným a to bolo najhoršie. Nevadilo mi, že som mala vždy zlomené srdce a stále čakala na moment, kedy odídeš, ale bolel ma pohľad na toho druhého, ktorý pre mňa robil mnoho a ja som mu nedokázala dať toľko lásky ako tebe, i keď sme boli obaja toxický.

Ubližovali sme im. Všetkým. Všetci vraveli, že to nemá zmysel, no nechceli sme to nechať tak, a ťahali sme to príliš dlho. Snažili sme sa tu byť jeden pre druhého a vytvárať krajšie dni. Chvíľu to aj trvalo, no v kútiku som vždy premýšľala, ako dlho to ešte potrvá. Ako dlho to naše spoločné šťastie ešte potrvá, pretože nebolo správne.

Vždy mi ublížil. Vždy odišiel, aj keď vravel, že nikdy neodišiel a nikdy nikomu nechcel ublížiť, no stalo sa to znova a ja som ostala sklamaná, ale nie prekvapená. Stáva sa to neustále. Neustále rovnaký kolotoč, z ktorého neviem vystúpiť. Stále však sedíš o pár sedadiel ďalej. Máš nadhľad a vieš, kedy môžeš odísť a kedy nie. Len ty vieš, kedy sa úplne nezblázniť a možno si zbláznený až príliš. A tak ostávame stále v rovnakom kolotoči, ktorý mi prináša strach, ale aj radosť.

Možno by sme to mali nechať tak. Odísť a už sa nikdy nevidieť. Mali by sme myslieť na to, že to zjavne nefunguje. Mali by sme tu byť hlavne sami pre seba a netúlať sa po nociach v myšlienkach, čo mohlo byť inak, pretože sme to nikdy nedokázali urobiť inak, ani po toľkom čase.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.