Príliš to chcem, príliš po tom túžim. Je však nemožné to mať? Môže sa naozaj všetko to krásne diať iba vo filme? V rozprávke? Je nemožné sa naozaj úprimne usmievať? Je nemožné cítiť slasť bez toho, aby som to predstierala? Každý deň je príležitosťou pre nový začiatok. Avšak, čo ak to, čo naozaj chcem, mi nie je súdené. Nie je mi to súdené, prečo to potom chcem, prečo je to silnejšie než ja. Než moja samotná existencia, moja sila, moja energia, moje srdce.
Ak mi to nie je súdené, prečo ma to postretlo. Ak mi nie je súdené byť v tvojej prítomnosti, prečo ma tvoja prítomnosť zasiahla a odišla. Bez teba ako keby som nejestvovala. Bez teba ako keby som kráčala bez duše, ako keby som nevnímala okolitý svet. Bez teba nedokážem vysloviť slová, nedokážem konať. Bez teba to nemá zmysel. Zmysel? Vzal si mi význam tohto slova. Vzal si mi všetko, čo mi dávalo zmysel. Zmysel, ktorým si bol ty.
Dal si mi nádej a priestor spoznať zmysel života, za ktorým sa celý život naháňame. Avšak, bez teba už neviem, nepoznám a necítim zmysel, zmysel života. To, čo si zocelil, to si zároveň zlomil. Dá sa povstať, keď som na samom dne? Dá sa povstať bez teba? Poznám odpovede. Avšak nedokážem ich prijať. Nechcem, ale mala by som. Nechcem, ale mala by som preklínať deň. Ten deň, keď som ťa stretla a zablúdila. Stratila som sa pomaly, pomaličky, isto. Našla som sa, a zároveň stratila v tvojom pohľade. Stratila som sa v tvojom srdci, pretože som ťa nedokázala pochopiť. Si príliš ľahostajný a chladný, klamal si aj seba? Zrejme áno. Klamal si nás, ako si sa mohol dívať na mňa a ukazovať mi spoločný smer, ktorým si chcel kráčať aj ty. Som naivná, som príliš zlomená, som príliš sklamaná. Chcela som veriť, lietať a presviedčať každého, že láska existuje. Zastavil si ma, dal si mi dôvod. Dôvod, ktorý ma núti báť sa, silí ma neveriť. Dal si mi dôvod, ktorý ma ťahá a ja som príliš slabá vzoprieť sa mu. Som to ja? Už sa ani len nespoznávam.
Šťastie už nečakám, avšak nemôžem ďalej plakať. Už sa nedokážem na seba pozrieť do zrkadla, už sa nedokážem dívať na to, ako mi stekajú slzy, nedokážem sa pozerať na to, ako si zo samej ľútosti a bolesti utieram slzy. Slzy, ktoré sú tak zraniteľné ako ja. Slzy, ktoré za nič nemôžu. Slzy, ktoré stekajú aj keď ich nečakám. Slzy, ktoré prichádzajú, aj keď ich necítim. Pretože už necítim nič. Vzal si mi aj slzy. Pretože tie, ktoré boli zo samotného šťastia si mi vzal. Môžem, znova začať žiť? Môžem byť tým malým dievčatkom? Môžem byť tou nezlomnou? Môžem sa znova usmievať len tak, niekedy aj bez dôvodu? Pamätám si tie momenty, pri tejto myšlienke sa usmievam. Mám ľutovať dni s tebou? Zostať či povstať.
Veď to predsa nie som ja. Máš neskutočnú silu, keď si dokázal zničiť sen, zlomiť srdce, vziať nádej. Zničil si mi sen. Sen, ktorým si bol ty. Viem, nebude ľahké zabudnúť, že niekto ako ty bol súčasťou môjho sveta. Ver, že je príliš ťažké kráčať bez teba. Ráno sa zobúdzam bez slov, emócii. Ráno sa zobúdzam, pretože musím. Stále je však nádej nájsť dôvod na úsmev. Večer, keď je polnoc a ja nedokážem zaspať, pristúpim k oknu a verím, že z miliónov hviezd na nebi ma zazrie ta pravá. Viem, budem potrebovať čas, silu uhasiť oheň, ktorý si zapálil.
Deň za dňom plynie. Ubehlo to. Nedokážem zabudnúť, avšak dokážem sa zastaviť a obzrieť sa. Obzriem sa a vidím tam silu, vytrvalosť, nádej. Vidím tam silu, ktorou som prešla cestu. Cestu, pri ktorej som si myslela, že to nikdy nedokážem. Vidím tam kroky. Moje kroky, ktoré ma viedli. Napriek všetkej bolesti a zraniteľnosti som to dala. Zastavím sa, uvedomujúc si moju silu, len moju. Našla som zmysel a viem, že vždy dokážem ísť ďalej napriek bolesti. Prečo?
Spoznala som, čo to život je. Spoznala som samú seba. A som vďačná za každú sekundu. Sekundu, minútu, keď máme možnosť byť s ľuďmi, ktorým dokážeme vyčariť úsmev. Čas možno nezahojil moje rany. Sú dni, keď ťa v diaľke hľadám. Avšak naučila som sa to, akú hodnotu mám. Rešpektujem tvoje rozhodnutie. Verím, mám nádej. Som odhodlaná zotrvať a počkať na deň, kedy znova povstanem.
