Sadla by som k tebe opäť. 🙂

Ak by mi nie­kto pred ná­stu­pom na gym­ná­zium po­ve­dal, že na stred­nej si možno ko­nečne náj­dem chlapca, vy­smiala by som ho, a po­ve­dala, že sa plá­nu­jem dať do vzťahu je­dine z piz­zou. No vtedy som ako šest­násť ročná bola prí­liš ma­te­ria­lis­tická na to, aby som ve­rila v čosi trans­cen­den­tálne, ako je na­prí­klad láska. Z via­ce­rých dô­vo­dov som ne­ve­rila na lásku a kvôli ne­ná­visti voči sebe, a dep­re­siám som ne­ve­rila, že nie­kedy mô­žem mať re­álny, krásny vzťah.

Ako sme sa stretli si ur­čite pa­mä­táš. Asi druhý týž­deň na gym­ná­ziu som si ko­nečne za­čí­nala pa­mä­tať tváre no­vých spo­lu­žia­kov a naša triedna pro­fe­sorka ma pre­sa­dila k tebe. Na za­sa­da­com po­riadku som si všimla tvoje meno a la­vicu, kde se­díš. Po­sa­dila som sa k tebe, celá čer­vená, pre­tože pri ko­mu­ni­ká­cii s no­vými ľuďmi od­razu pre­stá­vam byť ex­tro­vertka.

lool-out-girl-thinking-photography-winter-window-hd-wallpaper

pe­xels.com

Naše jed­no­du­ché „ahoj“ pre­rástlo do den­no­den­nej ko­mu­ni­ká­cie, vy­pi­so­va­ním správ, či až ku vy­ru­šo­va­niu cez ho­diny, kedy nás všetci pro­fe­sori tú­žili pre­sa­diť. Celé prvé dva roky sme sa oslo­vo­vali a ba­vili ako brat a ses­tra. Ví­tali sme sa ob­ja­tím a po­ti­chu me­dzi nami pre­ska­ko­vali prvé is­kry, ktoré som si väčšmi vší­mala práve ja.

Ob­ja­tia mi za­čali pri­pa­dať čo­raz váž­nej­šie, letmé do­tyky rúk pri po­dá­vaní zo­šita ma do­ká­zali ro­zoh­riať. Každý do­tyk som si vá­žila viac a viac. Po­ci­ťo­vať som ich chcela oveľa čas­tej­šie. Za­kaž­dým som pri na­šich roz­ho­vo­roch a tvo­jom po­hľade očer­ve­nela. Z čis­tej zá­bavy a pria­teľ­ského puta sme sa dr­žali za ruky, stís­kali sa a boli sme čosi viac ako pria­te­lia, no me­nej ako vzťah.

Bol druhý roč­ník, No­vem­ber, a na­ším zvy­kom sa stalo lú­če­nie v po­dobe ob­jí­ma­nia pri pre­chode pre chod­cov, kde sa naše cesty pre daný škol­ský deň roz­de­ľo­vali. V ten deň sne­žilo a celý čas som pre­mýš­ľala, čo mám uro­biť. Moja vte­daj­šia naj­lep­šia pria­teľka ve­dela, že si mi už dlho po­le­to­val myš­lien­kami, a práve keď som ťa ob­jala na roz­lúčku, ob­zrela sa, či ma spo­mí­naná ka­ma­rátka vidí, a po­boz­kala som ťa na líce. Ani si sa ne­sti­hol spa­mä­tať, no ja som už se­dela v au­to­buse, celá bez seba.

Do Feb­ru­ára sme si to pri­znať nech­celi, no keď sa me­siac blí­žil ku koncu, po­ve­dali sme si to na­ro­vinu. Ľú­bime sa.

pexels-photo-38674-jpeg

pe­xels.com

Dnes je to už vyše dva roky a de­sať me­sia­cov čo tvo­ríme pár. Len ja a ty, ty a ja. Nie­ktorí nám to prajú, iní nie, no my sme si už pre­šli ve­cami, kedy vieme po­ve­dať, že to má per­spek­tívu, bu­dúc­nosť.

Boli dni, kedy sme mali hor­šie, či lep­šie ná­lady, kedy sme sa bláz­nili ako malé deti, aj kedy sme sa len schú­lili do ob­ja­tia a ml­čali.

Zis­tila som, že ti­cho môže byť vo vzťahu aj krásne, že je­den dru­hému vieme po­ve­dať všetko, a že aj keď sem tam uro­bím veľkú hlú­posť, ty ma po­držíš.

Pre­ces­to­vali sme veľa krás­nych miest a stovky ďal­ších ešte pre­ces­to­vať chceme.

Po­držal si ma, keď som si pre­chá­dzala hroz­nými ob­do­biami, a o to isté sa sna­žím aj ja.

Ob­jal si ma a ml­čal, keď som pla­kala. Ne­pý­tal si sa, iba si mi do­vo­lil vy­pus­tiť všetko pro­stred­níc­tvom sĺz.

Pre­šiel si celé mesto až ku mne do­mov, keď ma od­viezla sa­nitka a ne­mohla som sa ti oz­vať, že som v po­riadku.

Dala som ti je­den dô­vod na roz­chod, ale ty si mi dal mi­lión dô­vo­dov na to, aby sme os­tali spolu.

Na­dá­vala som na svoj vzhľad a na všetko okolo seba, ale ty si ma stále ľú­bil bez ohľadu na cho­va­nie, ná­zory, vzhľad, či čo­koľ­vek iné.

Trá­pila som sa mo­jimi dep­re­siami, ale ty si len ob­jal, ne­pus­til.

Tvoja láska, ob­ja­tia, slová a skutky za­ho­jili všetky trá­pe­nia, aké som kedy mala.

Vďaka tebe som ne­mu­sela hľa­dať par­tnera na stuž­kovú, pre­tože v tebe mám naj­lep­šieho pria­teľa, spo­lu­žiaka a lásku.

pexels-photo-30995

pe­xels.com

Vďaka tebe sa do­ká­žem usmiať na svet a te­šiť sa z ma­lič­kostí.

Vďaka tebe viem ísť hrdo kam­koľ­vek aj bez lí­če­nia, rozs­tra­pa­tená.

Vďaka tebe viem byť hrdá na to, že som čím som.

Vďaka tebe som pre­šla všet­kým zlým, čo ma v ži­vote stretlo.

Vďaka tebe som sa po­zvie­chala za kaž­dým zrú­te­ním.

Vďaka tebe ve­rím v nové zaj­trajšky.

Vďaka tebe som opus­tila zá­vis­losť na ma­te­riál­nych ve­ciach a upred­nost­ňu­jem to, čo je očami ne­vi­di­teľné.

Som hrdá, že si môj pria­teľ.

A sa­moz­rejme som aj naj­šťast­nej­šia žena na svete. Len vďaka tebe.

Ďa­ku­jem <3

 

Zdroj ti­tul­nej fo­to­gra­fie – pe­xels.com

 

Komentáre