Nedá sa milovať dnes a zajtra už nie.
Nedá sa milovať na päťdesiat percent. Nedá sa milovať len niekedy, lebo práve vtedy nám to vyhovuje. Nedá sa milovať len v tom čase, kedy na to máme náladu. Jednoducho buď miluješ vážne, úprimne, celým srdcom alebo nemiluješ. A ty si nikdy nemiloval. Dnes ani včera. Ani vtedy, keď si jej šepkal do ucha, že je tvoje všetko len preto, aby si z toho mal nejaký benefit. Ani vtedy, keď si jej kúpil ruže len preto, lebo sa to od teba očakávalo. Ani vtedy, keď si ju držal v náručí a popritom myslel na inú. A už vôbec nie vtedy, keď si jej písal nežné slová o láske, pretože si sa nudil a bolo ti to v tej chvíli príjemné.
Nemiloval si ju a dobre si to vedel.
Dokonca si vedel aj to, že ona teba miluje. A tebe to vyhovovalo. Zahrávať sa s jej citmi. Zdvíhalo ti to sebavedomie? Cítil si sa v tej chvíli dobre? Páčilo sa ti lámať jej srdce, ospravedlňovať sa jej, a vzápätí jej ho znova lámať? Bolo pre teba pohodlné mať pri sebe na chvíľu niekoho, a potom ho pustiť presne vtedy, kedy ti to vyhovovalo? A čo tvoje svedomie? A city? Vážne žiadne nemáš?
Nedokážeš si ani len predstaviť, ako ma tá neistota bolela.
Aké bolo ťažké odpútať sa od teba, keď mi rozum rázne hovoril, aby som ťa nechala, no srdce si robilo, čo chcelo. A aj keď som sa s tebou navždy rozlúčila, stále si zostal niekde v mojej hlave. Prečo si mi nedal nejakú radu, ako si ťa vymazať zo života skôr, než som ti podľahla úplne? Prečo si sa so mnou zahrával? A prečo ti bolo príjemné mať pri sebe niekoho, o kom si od začiatku vedel, že ho nemiluješ?
Kiež by som našla odpoveď na tieto otázky, ktoré ma robia nešťastnou. Kiež by som sa cez to celé povzniesla a išla životom ďalej. Kiež by som našla pravú lásku, ktorá by zohriala všetok ten ľad, ktorý momentálne prebýva v mojom vnútri. Kiež by nastal všetkým zarmúteným dňom koniec. A ja viem, že ten deň raz príde. Ja sa nadýchnem a spolu s mojím nadýchom odíde všetko to boľavé, čo trýznilo moju dušu. V ten moment budem cítiť slobodu, presne vtedy, to už totiž prestane bolieť.