Viem, že občas potrebuješ byť sama... -

Zatvoriť sa pred všetkým, ujsť pred celým svetom. S hnevom a nepochopením v očiach sa dištancuješ od všetkého, pretože to je jediné riešenie.

Máš pocit, že ti nikto nerozumie. Že všetci sú proti tebe, nechápu tvoje myšlienky. Nestotožňujú sa s tvojimi názormi. Ty by si najradšej kričala, kričala o pomoc! Aby niekto prišiel a vyslobodil ťa z hlbokej čiernej diery, z ktorej vykúkaš dohora a vidíš iba oblohu, po ktorej plávajú oblaky. Počuješ, ako sa okolo teba smejú deti hrajúce vybíjanú. Tam niekde sa háda temperamentný párik a možno dôchodca dáva radu svojmu vnukovi. No všetko ide mimo teba, pretože nie si s tým stotožnená. Pretože nemáš v tej diere žiadne korene, po ktorých by si sa mohla vyšplhať hore, von, do sveta a byť súčasťou toho všetkého…

thoughtcatalog.com

Ale vieš čo? Tak to má byť. Každá sme taká. Každá bytosť má občas potrebu byť sama, pretože je preplnená všetkou človečinou. Ale to nevadí. Je dobre, ak si raz v piatok nevyjdeš von s partiou, ale zahrabeš so pod paplón so slúchadlami v ušiach a vyplačeš sa. Keď rozmýšľaš nad svojím doterajším životom. Prehodnocuješ svoje názory, myšlienky. Dávaš si predsavzatia. Je to v poriadku. Najlepšom.

Pretože to ťa dáva do bližšieho kontaktu s tebou. Že čo to píšem? Presne to, ako to je. Ľudia moc žijú pre druhých. Niekedy tak, že zabúdajú na samých seba. My si organizujeme život, my si určujeme prietok mysle. My sme tie, ktoré tvoríme svet. V prvom rade ten náš a na základe toho ovplyvňujeme životy našich blízkych. Tam vonku, v tom veľkom svete – zlom či dobrom – sú ľudia, pulzuje život a všetko spolu súvisí, všetko so sebou harmonizuje. Je len na tebe ako to bude pulzovať ďalej. Ale to je v poriadku. Pretože všetko je tak, ako má byť.

Je fajn byť občas sama, upadnúť do „depky“, v ktorej upadáš do stavov bezcieľnych prechádzok.. No dôležité je vyplakať sa a ísť. Pretože slzy čistia dušu. A s čistou dušou sa krásne ide po svete. Všetko prebolí. Neboj sa. Takáto občasná samota veľmi dobre prospeje tvojmu ja. Nemaj z toho strach.

thoughtcatalog.com