Drahé dámy,
ako malé sme sní­vali o krás­nom ži­vote, vy­tú­že­nom prin­covi, do­ko­na­lej svadbe a dob­rej práci, ktorá by nás v pr­vom rade ba­vila. Svoje sny sme si pre­mie­tali kaž­dučký deň, len aby sme ne­za­budli aj na naj­men­šie de­taily. Chceli sme ich vy­kri­čať do ce­lého sveta, aby im aj do­spelí uve­rili tak, ako my. Naše túžby nás spre­vá­dzali celé dni, ro­bili sme všetko pre to, aby sme ich do­ká­zali zre­a­li­zo­vať. Chceli sme byť mo­del­kami. Na­ším ma­mám sme brá­vali to­pánky a pre­chá­dzali sa, kým sme si ne­vyt­kli čle­nok. Po­tom sa nám za­pá­čila gym­nas­tika. Po­ve­dali sme o tom ro­di­čom, ktorí nás pri­hlá­sili na gym­nas­tický krú­žok a my sme tré­no­vali, kým nás to ne­pres­talo ba­viť. Chceli sme byť spe­váč­kami a tak sme si vždy v kú­peľni spie­vali tak na­hlas, až nám tlies­kala su­sedka.

Chceli sme. Mali sme am­bí­cie. Sny. Snahu. Túžbu. Silu. Rokmi sa to všetko stra­tilo. Všade na­vô­kol sme po­čú­vali ako udu­pá­vajú naše sny a am­bí­cie byť tým, čím sme chceli byť. Po­stupne sme svoje sny zrá­dzali a opúš­ťali. Za­čali sme uva­žo­vať ra­ci­onálne ako sku­točne do­spelé ženy. Pre­stali sme sní­vať. Túto schop­nosť sme uzamkli do ne­ve­do­mia, aby ne­o­hro­zo­vala našu ra­ci­ona­litu. No bolo to správne roz­hod­nu­tie? Svoj ži­vot sme za­čali ria­diť podľa toho, akú školu sme si v mi­nu­losti zvo­lili a vy­štu­do­vali. Naše úvahy nad ži­vo­tom sa vy­tra­tili. Jed­no­du­cho sme sa za­čali sprá­vať ako ro­boti. Ďalší nový deň nám ne­dal ná­dej, in­špi­rá­ciu či ra­dosť. Na­šou úlo­hou bolo za­ro­biť dosť pe­ňazí na ži­vot.

„Toto nie je to, po čom som vždy tú­žila. Keby som tak bola mlad­šia. Keby sa dali vrá­tiť tie stra­tené roky.“
Tieto a mnohé iné vety po­čú­vam z úst ne­jed­nej star­šej ženy, ktorá sa re­tros­pek­tívne po­zerá na svoj ži­vot a hod­notí svoje roz­hod­nu­tia. Toto chceme? Viem, že svet nie je to­vá­reň na spl­nené pria­nia, ako to vo svo­jej knihe na­pí­sal John Green, ale prečo to as­poň ne­skú­siť? Prečo s do­spie­va­ním pri­chá­dzame aj o rozum a od­hod­la­nie? Keď sme boli malé, všetko bolo tak jed­no­du­ché a tak do­sia­hnu­teľné. Ve­rili sme, že sa do­ká­žeme dot­knúť aj hviezd, ak po tom bude naše srdce tú­žiť. Te­raz sú naše myš­lienky spú­tané re­čami oko­lia, ľuďmi, ktorí z nás len vy­sá­vajú po­zi­tívnu ener­giu a ni­čia nám naše ciele. Skon­cujme s tým. Urobme hrubú čiaru za ži­vo­tom, ktorý nás ubíja. Za­čnime ro­biť to, čo sme vždy chceli! Vy­trh­nime našu my­seľ z tohto vä­ze­nia. Tí, ktorí nás majú radi nás budú pod­po­ro­vať v kaž­dom roz­hod­nutí. Na zá­visť sa mô­žeme vy­kaš­ľať. Tá tu bude vždy, bez ohľadu na to, čo ro­bíme. Na­stavme svoju my­seľ po­zi­tívne, ot­vorme oči do­ko­rán a ví­tajme každú novú prí­le­ži­tosť. Ne­za­ťa­žujme sa ná­zormi os­tat­ných, pri­jí­majme ich s úsme­vom, pre­tože len ten do­káže do­ko­nale na­hne­vať kaž­dého ne­praj­níka. Za­čnime opäť sní­vať, no ten­to­raz už za bdela.

foto: tum­blr

Komentáre