Drahé dámy,
ako malé sme snívali o krásnom živote, vytúženom princovi, dokonalej svadbe a dobrej práci, ktorá by nás v prvom rade bavila. Svoje sny sme si premietali každučký deň, len aby sme nezabudli aj na najmenšie detaily. Chceli sme ich vykričať do celého sveta, aby im aj dospelí uverili tak, ako my. Naše túžby nás sprevádzali celé dni, robili sme všetko pre to, aby sme ich dokázali zrealizovať. Chceli sme byť modelkami. Naším mamám sme brávali topánky a prechádzali sa, kým sme si nevytkli členok. Potom sa nám zapáčila gymnastika. Povedali sme o tom rodičom, ktorí nás prihlásili na gymnastický krúžok a my sme trénovali, kým nás to neprestalo baviť. Chceli sme byť speváčkami a tak sme si vždy v kúpeľni spievali tak nahlas, až nám tlieskala susedka.

Chceli sme. Mali sme ambície. Sny. Snahu. Túžbu. Silu. Rokmi sa to všetko stratilo. Všade navôkol sme počúvali ako udupávajú naše sny a ambície byť tým, čím sme chceli byť. Postupne sme svoje sny zrádzali a opúšťali. Začali sme uvažovať racionálne ako skutočne dospelé ženy. Prestali sme snívať. Túto schopnosť sme uzamkli do nevedomia, aby neohrozovala našu racionalitu. No bolo to správne rozhodnutie? Svoj život sme začali riadiť podľa toho, akú školu sme si v minulosti zvolili a vyštudovali. Naše úvahy nad životom sa vytratili. Jednoducho sme sa začali správať ako roboti. Ďalší nový deň nám nedal nádej, inšpiráciu či radosť. Našou úlohou bolo zarobiť dosť peňazí na život.

„Toto nie je to, po čom som vždy túžila. Keby som tak bola mladšia. Keby sa dali vrátiť tie stratené roky.“
Tieto a mnohé iné vety počúvam z úst nejednej staršej ženy, ktorá sa retrospektívne pozerá na svoj život a hodnotí svoje rozhodnutia. Toto chceme? Viem, že svet nie je továreň na splnené priania, ako to vo svojej knihe napísal John Green, ale prečo to aspoň neskúsiť? Prečo s dospievaním prichádzame aj o rozum a odhodlanie? Keď sme boli malé, všetko bolo tak jednoduché a tak dosiahnuteľné. Verili sme, že sa dokážeme dotknúť aj hviezd, ak po tom bude naše srdce túžiť. Teraz sú naše myšlienky spútané rečami okolia, ľuďmi, ktorí z nás len vysávajú pozitívnu energiu a ničia nám naše ciele. Skoncujme s tým. Urobme hrubú čiaru za životom, ktorý nás ubíja. Začnime robiť to, čo sme vždy chceli! Vytrhnime našu myseľ z tohto väzenia. Tí, ktorí nás majú radi nás budú podporovať v každom rozhodnutí. Na závisť sa môžeme vykašľať. Tá tu bude vždy, bez ohľadu na to, čo robíme. Nastavme svoju myseľ pozitívne, otvorme oči dokorán a vítajme každú novú príležitosť. Nezaťažujme sa názormi ostatných, prijímajme ich s úsmevom, pretože len ten dokáže dokonale nahnevať každého neprajníka. Začnime opäť snívať, no tentoraz už za bdela.

foto: tumblr