Dlho som uvažovala či tieto riadky vôbec napísať. No nakoniec je to tu. Prečo som sa tak rozhodla? Chcem definitívne ukončiť v sebe tú etapu, ktorá je vo mne pochovaná. Pôvodne som sa aj bála, že by si si to mohol prečítať, ale povedzme si úprimne, to sotva. Neverím na zázraky. A tak radšej idem ďalej.
Je ťažké výstižne začať, keď máš v hlave taký neporiadok. Ale tak začnime postupne. Neviem prečo, ale stále sa nám istým spôsobom stretávali životy, no obaja vieme, že to nebola náhoda. Vytrpela som si veľa, to vieme taktiež obaja. Samozrejme, bolo veľa dobrého, no na konci tá horská dráha … tá všetko zapríčinila.
Ona je dôvodom toho, prečo sa nemôžeme mať v živote, aj keby si veľmi chcel. Teda, podľa tvojich slov. No dnes opäť vidím, že to boli len prázdne slová. Opäť som zistila, že ti nemôžem veriť. Veľa ráz si ma ranil. Vždy, keď som si povedala, že už nie je spôsob, TY si ho našiel. Dokonca aj vtedy, keď som verila, že už nie je dôvod. No o tom ty ani len netušíš, veď ani nemáš ako.
A presne toto obsahovala naša horská dráha. Presne tvoje správanie mi zakaždým ukázalo, ako ti nemôžem veriť, a že musím pohnúť vpred. Presne tá tvoja povaha a tie tvoje prázdne slová mi ukázali, že aj keby si chcel, ja ťa v mojom živote nemôžem mať.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.
