Sadla som si u neho na posteľ a po líci mi stekala prvá slza. „Už to nie je ako na začiatku. Prečo ma už tak nemiluješ? Nie, len mi nezačni dávať príklady, že v žiadnom vzťahu to tak nie je, a že raz to vyprchá. Ja to chcem ako kedysi. Chcem ti byť taká vzácna, chcem, aby si sa o mňa neustále tak snažil, aby si bojoval, aby si ma prekvapoval, aby si…“
Stíchla som. Už toľkokrát som zopakovala, čo všetko chcem, že už som to nedokázala znovu a znovu opakovať. Stále mi to nestačilo. Mala som pocit, že to ja robím viac, že to všetko kazí on, že už som nejaká samozrejmosť alebo trvalka, a že už ma má „istú“, a že preto sa už tak nesnaží. Že som mu zovšednela. A tie, ktoré ste to zažili, asi viete, že obnoviť znovu tú iskru vie byť občas veľmi ťažké.
Nevedela som nájsť riešenie. Ani spolu sme ho vtedy nenašli. Šla som teda domov a rozhovor sme znovu len odložili. Pretože on tiež nevedel, ako to riešiť. Nemal pocit, že by ma miloval menej. Vravel mi, že je to práve naopak, že on ma každým dňom miluje viac a že ho škrie, že ja to tak neviem vnímať.
Prišla som domov, vyzliekla sa a vošla do sprchy. Chcela som, aby ten pocit sa zo mňa jednoducho zmyl. Sám od seba. Aby som mu dokázala veriť a nečakala stále nejaké dobývanie a dobrodružstvo. Nič také sa ale nedialo.
Vyšla som zo sprchy, umyla si zuby a uložila som sa do postele. Zaspať som ale nevedela. Stále som si premietala náš vzťah. Hľadala som konkrétne veci, ktoré mi chýbali. Ktoré robil na začiatku a teraz už uňho nenachádzam. Čo ma spravilo cítiť sa tak výnimočne a milovaná ako vtedy? Prečo to teraz zmizlo? Kde je ten rozdiel?
Nosil mi kvety, čakával ma pred domom, bol všímavý a pozorný. Vždy mal dobrú náladu a vravel mi, že by prišiel čo i len na päť minút, len aby ma mohol vidieť. Teraz mi povie, že má veľa práce, že sa to neoplatí.
Kvety mi nosí stále, aj ma pravidelne čakáva. Niekedy ho vonku nechám čakať aj pol hodinu, lebo ženy. Tak čo sa teda deje? Pamätám si, ako som raz na začiatku zbehla za ním a vletela mu do náruče. Aj vtedy mi vyšla slza, lebo cestoval vyše hodiny len preto, aby sme sa videli tridsať minút. Rozprávala som mu vtedy, že toto partneri mojich kamarátok nerobia. Vážila som si ho za to a naplňovalo ma to radosťou. Cítila som, že ma naozaj miluje, pretože toto by chlap len tak pre nejakú ženu nerobil.
Prudko som vyletela z postele a snažila sa z kabelky vyhrabať telefón. Dvihol takmer na prvé zazvonenie, no ozvať sa nestihol, pretože ja som hneď spustila: „Mám riešenie. Tebe vyčítam, že si ma začal brať za samozrejmosť. Ale veď aj ja teba tak v niektorých veciach beriem. Ďakujem, že si ma dnes išiel zobrať domov a rovnako ďakujem za tú fantastickú večeru. Bolo mi s tebou skvelo, aj keď sme riešili vážnejšie veci. Milujem ťa a viem, že aj ty pre náš vzťah veľa obetuješ.“
Nie, nebojte, nebol to len monológ, jeho reakcia bola: „Aj ja som našiel riešenie a odpoveď na tvoju otázku. My sme už niekde inde. My neriešime také tie začiatočné úrovne a hlúposti, ktoré riešia tvoje kamarátky, čo sú vo vzťahu krátko. My už sme vo vyššom leveli, naša láska si už nebuduje základy, tie už dávno máme. My už dokončujeme fasádu, úplne iné odvetvie, treba nám dokončiť rozvod elektriny a s tým sa musíme popasovať. Načo by sme sa vracali k holej stavbe, keď to už máme dávno hotové? Áno, si moja istota. Moja istota, že s tebou mienim stráviť zvyšok života. A tú istotu mi nikto nezoberie, a prepáč, ale ani ty. Tak ma k tomu nenúť.“
