Posledné dni by som si najradšej zabalila do krabice a chcela by som, aby ma poslali niekde na Antarktídu. Tam, kde nie sú ľudia (áno, tam kde nie je ani moja rodina, ani moji priatelia, ani môj frajer, nikto), mobily, internet, škola, práca, vianočný zhon. Chcela by som tam stráviť pár dní bez toho, aby som musela niečo riešiť.

Možno to poznáš, keď už máš všetkého plné zuby. Vieš, že študuješ to, čo miluješ. Vieš, že máš prácu popri škole, ktorá uživí tvoj študentský život. Vieš, že máš rodinu, na ktorú nedáš dopustiť a priateľa, ktorého miluješ a on miluje teba. Priateľov, ktorí ťa vždy rozosmejú a vypočujú, keď je najhoršie. No zrazu je toho až priveľa. Každý od teba niečo žiada a ty nevieš, čo skôr.

A zrazu cítiš, že už nežiješ svoj život.

Zisťuješ, že potrebuješ vypnúť.

No program, ktorý máš práve v sebe, vypnúť nejde.

A tak chodíš do školy, píšeš práce, učíš sa na zápočty. Poobede chodíš do študentského rádia, potom natáčaš príspevky, striháš, píšeš scenáre. Doma upratuješ, pomáhaš piecť, ozdobovať stromček. Potom utekáš brigádovať. Prichádzaš domov ráno o jednej. Samozrejme po celom týždni chceš vidieť svojho priateľa, užiť si s ním kúsok spoločného času. Hneď za tým utekáš kúpiť nejaké vianočné darčeky. Míňajú sa ti peniaze. Čas. Nervy. Chuť niečo robiť.

A zrazu bum.

Všetko to na teba spadne.

A ty len nečinne ležíš na zemi a nevieš, čo ďalej. Čo skôr. Ako sa pozbierať  a dokončiť všetko, čo si začala? Ako si rozložiť čas medzi priateľa, školu, prácu, rodinu a kamošky, ktoré si nevidela pár týždňov? Jediné, čo by si teraz chcela, je zakrútiť sa na posteli do paplóna a nevyliezť odtiaľ, kým sa nezačnú Vianoce. Poprípade ísť na tú Antarktídu.

No namiesto toho sa postavíš, ideš a robíš ďalej, čo treba. Ale iba tvoja telesná schránka. Tá duševná ostala ležať niekde na zemi a plače. Plače, lebo už nevládze. Plače, lebo je vyčerpaná.  A telesná časť si občas ľahne k nej a plačú spolu.

Miluješ život. Miluješ aktívny život. No posledné dni nežiješ, už len prežívaš. Samozrejme nikto ťa nevie pochopiť a všetci ti ešte naložia na pleci pár povinností. Veď áno, máš toho málo, treba ešte pridať.

Tak nejako sa cítim.

Nie posledné dni, to by som klamala. Cítim sa tak posledné týždne.

Vycucaná životom.

foto: pexels.com

Na Vianoce sa, ako každý rok, neskutočne teším. Nie preto, že dostanem darčeky alebo že budeme s rodinou spolu. Tento rok sa však na ne teším preto, lebo viem, že konečne to budú dni, kedy si ľahnem k telke, zapnem rozprávku a nebudem na nič myslieť. Viem, že to budú dni, kedy si vypnem mobil a nebudem riešiť trápne fejsbukové priania a problémy niekoho iného. Bude to deň, kedy nezapnem ani notebook, aby som sa nemusela pozrieť na rozpísanú bakalárku a odpisovať na maily.

V tie dni budem ležať na zemi a okolo seba zbierať rozsypanú chuť do života, budem skladať energiu, ktorú som stratila. Budú to dni kedy tam budem ležať a hľadať samú seba. Pretože moje ja odišlo na dovolenku a ja to už bez neho nezvládam.

foto: thoughtcatalog.com