Po­sledné dni by som si naj­rad­šej za­ba­lila do kra­bice a chcela by som, aby ma po­slali nie­kde na An­tar­ktídu. Tam, kde nie sú ľu­dia (áno, tam kde nie je ani moja ro­dina, ani moji pria­te­lia, ani môj fra­jer, ni­kto), mo­bily, in­ter­net, škola, práca, via­nočný zhon. Chcela by som tam strá­viť pár dní bez toho, aby som mu­sela niečo rie­šiť.

Možno to po­znáš, keď už máš všet­kého plné zuby. Vieš, že štu­du­ješ to, čo mi­lu­ješ. Vieš, že máš prácu popri škole, ktorá uživí tvoj štu­dent­ský ži­vot. Vieš, že máš ro­dinu, na ktorú ne­dáš do­pus­tiť a pria­teľa, kto­rého mi­lu­ješ a on mi­luje teba. Pria­te­ľov, ktorí ťa vždy ro­zo­smejú a vy­po­čujú, keď je naj­hor­šie. No zrazu je toho až pri­veľa. Každý od teba niečo žiada a ty ne­vieš, čo skôr.

A zrazu cí­tiš, že už ne­ži­ješ svoj ži­vot.

Zis­ťu­ješ, že po­tre­bu­ješ vy­pnúť.

No prog­ram, ktorý máš práve v sebe, vy­pnúť nejde.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

A tak cho­díš do školy, pí­šeš práce, učíš sa na zá­počty. Po­obede cho­díš do štu­dent­ského rá­dia, po­tom na­tá­čaš prís­pevky, stri­háš, pí­šeš sce­náre. Doma upra­tu­ješ, po­má­haš piecť, oz­do­bo­vať strom­ček. Po­tom ute­káš bri­gá­do­vať. Pri­chá­dzaš do­mov ráno o jed­nej. Sa­moz­rejme po ce­lom týždni chceš vi­dieť svojho pria­teľa, užiť si s ním kú­sok spo­loč­ného času. Hneď za tým ute­káš kú­piť ne­jaké via­nočné dar­čeky. Mí­ňajú sa ti pe­niaze. Čas. Nervy. Chuť niečo ro­biť.

A zrazu bum.

Všetko to na teba spadne.

A ty len ne­činne le­žíš na zemi a ne­vieš, čo ďa­lej. Čo skôr. Ako sa po­zbie­rať  a do­kon­čiť všetko, čo si za­čala? Ako si roz­lo­žiť čas me­dzi pria­teľa, školu, prácu, ro­dinu a ka­mošky, ktoré si ne­vi­dela pár týž­dňov? Je­diné, čo by si te­raz chcela, je za­krú­tiť sa na po­steli do pap­lóna a ne­vy­liezť od­tiaľ, kým sa ne­začnú Via­noce. Pop­rí­pade ísť na tú An­tar­ktídu.

No na­miesto toho sa po­sta­víš, ideš a ro­bíš ďa­lej, čo treba. Ale iba tvoja te­lesná schránka. Tá du­ševná os­tala le­žať nie­kde na zemi a plače. Plače, lebo už ne­vlá­dze. Plače, lebo je vy­čer­paná.  A te­lesná časť si ob­čas ľahne k nej a plačú spolu.

Mi­lu­ješ ži­vot. Mi­lu­ješ ak­tívny ži­vot. No po­sledné dni ne­ži­ješ, už len pre­ží­vaš. Sa­moz­rejme ni­kto ťa ne­vie po­cho­piť a všetci ti ešte na­lo­žia na pleci pár po­vin­ností. Veď áno, máš toho málo, treba ešte pri­dať.

Tak ne­jako sa cí­tim.

Nie po­sledné dni, to by som kla­mala. Cí­tim sa tak po­sledné týždne.

Vy­cu­caná ži­vo­tom.

Processed with VSCO with e5 preset

foto: pe­xels.com

Na Via­noce sa, ako každý rok, ne­sku­točne te­ším. Nie preto, že do­sta­nem dar­čeky alebo že bu­deme s ro­di­nou spolu. Tento rok sa však na ne te­ším preto, lebo viem, že ko­nečne to budú dni, kedy si ľah­nem k telke, za­pnem roz­právku a ne­bu­dem na nič mys­lieť. Viem, že to budú dni, kedy si vy­pnem mo­bil a ne­bu­dem rie­šiť trápne fejs­bu­kové pria­nia a prob­lémy nie­koho iného. Bude to deň, kedy ne­zap­nem ani no­te­book, aby som sa ne­mu­sela po­zrieť na roz­pí­sanú ba­ka­lárku a od­pi­so­vať na maily.

V tie dni bu­dem le­žať na zemi a okolo seba zbie­rať roz­sy­panú chuť do ži­vota, bu­dem skla­dať ener­giu, ktorú som stra­tila. Budú to dni kedy tam bu­dem le­žať a hľa­dať samú seba. Pre­tože moje ja od­išlo na do­vo­lenku a ja to už bez neho ne­z­vlá­dam.

foto: thought­ca­ta­log.com

 

Komentáre