Do ďa­le­kého Egypta do­stali tohto roku mož­nosť hu­dobne spre­vá­dzať po­du­ja­tie Deň Európy 2019 naše slo­ven­ské hu­dob­níčky Ni­kola Be­ne­di­ko­vi­čováTe­ré­zia Gre­gu­šová, ktoré pô­so­bia v sku­pine Uki­tas. O ich ceste, zá­žit­koch a po­du­jatí Europe Day sa viac do­zvieš v roz­ho­vore. 

Ste nové tváre na na­šej akus­tic­kej hu­dob­nej scéne. Čo pre Vás zna­me­nala táto ob­rov­ská skú­se­nosť?

Bola to naša za­hra­ničná pre­mi­éra. Keď sme sa do­zve­deli, že si nás vy­brala +421Foun­da­tion, ne­ve­rili sme až do  chvíle, keď sme sa ocitli na le­tisku, s uku­lele na chrbte a s po­ci­tom zod­po­ved­nosti, ob­há­jiť tento vý­ber – teda to, že sme hodné re­pre­zen­to­vať nás v za­hra­ničí.

Ako pre­bie­hal sa­motný Europe Day?

Keď sme vi­deli to množ­stvo apa­ra­túry, ktoré pri­viezli ná­kladné autá, po­cho­pili sme, že sme na­ozaj „vo svete“. Na ge­ne­rálke sme boli pod tla­kom, no sa­motnú show sme si ne­smierne užili. „Bolo to niečo ne­uve­ri­teľné. Spie­vať pie­seň Slo­ven­ské ma­mičky za­hra­nič­nému pub­liku a sle­do­vať, ako ich baví, v na­šej ne­tra­dič­nej ver­zii na uku­lele (ho­vorí Ni­kola).

zdroj: ar­chív Uki­tas

Od­ná­šate si aj ne­jakú vtipnú spo­mienku z ga­la­ve­čera?

Bolo ich nie­koľko. Snáď naj­viac nás však po­ba­vil úplný zá­ver, keď sme už una­vené od­chá­dzali (ako po­sledné) z ga­la­ve­čera, na ktorý bolo po­zva­ných 1000 ľudí a ob­sluhu tvo­ril tím šty­rid­sia­tich čaš­ní­kov. Keď sme sa všet­kým „dvoj­hlasne“ po­zdra­vili na od­chod, strhla sa vlna sel­fie po­žia­da­viek, a my sme len stáli na jed­nom mieste s „na­in­šta­lo­va­ným úsme­vom“ a všetci šty­rid­siati sa po jed­nom strie­dali v strede me­dzi nami na fotku. Tak to bola pekne ná­ročná, ale zá­ro­veň milá bodka nášho prog­ramu.

Diev­čatá, na os­trove Za­ma­lek ste strá­vili ešte nie­koľko dní po vy­stú­pení. Ako ste si uží­vali orien­tálny Egypt po zvy­šok týždňa?

Z Ká­hiry ne­môže ni­kto od­ísť bez toho, aby nav­ští­vil py­ra­mídy, či Ci­ta­delu. Za od­menu po vý­kone sme do­stali prek­va­pe­nie – ce­lo­denný vý­let po pa­miat­kach s osob­ným šo­fé­rom. Toho sme po chvíli vy­me­nili za ťavu, z kto­rej Nika chy­tala in­far­ktové stavy (smeje sa Te­ré­zia). Po celý čas ťave čosi bub­lalo v bru­chu, pred­klá­ňala sa do­predu a vy­dá­vala „na­hne­vané“ zvuky, akoby nám chcela po­ve­dať, že má toho už plné zuby. Sprie­vodca nás ne­us­tále ubez­pe­čo­val slo­vami „Don´t worry, she re­ally li­kes you!“ Na­smiali sme sa a všetko do­padlo dobre.

zdroj: ar­chív Uki­tas

Čo ho­vo­ríte na do­má­cich ľudí a egypt­ské špe­cia­lity?

Túto otázku nám po­lo­žila aj miesta egypt­ská te­le­ví­zia, pre ktorú sme ro­bili roz­ho­vor. V tom čase sme ešte im­pro­vi­zo­vali s od­po­ve­ďou, no dnes už vieme presne..

Keď nám šéf­ku­chár re­zi­den­cie v jedno ráno na­ser­ví­ro­val egypt­ský fa­la­fel – v ich ja­zyku tzv. „ta­me­yya“ po­cí­tili sme na­ozaj­stný gur­mán­sky zá­ži­tok. Na druhý deň sme si pri­vs­tali a na­behli sme do ku­chyne na­učiť sa ju, aby sme si ju nie­kedy mohli pri­pra­viť doma na Slo­ven­sku. Tak ako všetci do­máci, za­re­a­go­val veľmi sr­dečne a úsmevne.

Spo­ločný čas v ku­chyni bol jed­ným z na­šich naj­sil­nej­ších zá­žit­kov.

zdroj: ar­chív Uki­tas

Čo si na­opak mys­líte o tom, ako vní­mali do­máci vás, Euró­panky?

Mali sme po­cit, že si všetci miestni, kto­rým sme prišli do cesty, na nás skú­šajú, či im fun­gujú trúby na au­tách. Sem tam nie­kto stia­hol okno a za­kri­čal na nás „Hej Sha­kira“ alebo „Hello An­ge­lina“.

Keď sme nav­ští­vili do­máce tr­ho­visko, veľa sme si toho ne­poz­reli, na­koľko sme pre is­totu stále po­ze­rali do zeme. Te­rez­kine veľké modré oči to­tiž Egyp­ťa­nov uná­šali do roz­pa­kov.

To, že sme roz­dielne sme po­ci­ťo­vali do­konca i na le­tisku, keď  sa strhla hádka me­dzi pra­cov­níkmi, ku kto­rému z nich pôj­deme do okienka na chec­king. Naj­viac nás na zá­ver po­ba­vila po­známka pre­da­vača v orien­tál­nom le­tis­ko­vom ob­chode, keď sme pri po­kladni pla­tili za ply­šovú ťavu pre moje krst­niatko (spo­mína Ni­kola): po tom, ako som za­pla­tila sa na mňa „vy­ja­vene“ ob­rá­til s ve­tou: „Lucky ca­mel“.

Je niečo, čo vás na Ká­hire prek­va­pilo?

Jed­no­značne do­prava. V Ká­hire ne­majú or­ga­ni­zo­vanú pre­mávku. Na­padá mi prí­slo­vie „Kto prv príde, ten prv me­lie“. Majú skôr ne­jaký svoj zá­zračný sys­tém, v kto­rom fun­gujú tak, že na seba upo­zor­ňujú bli­ka­ním a trú­be­ním. Pred­bie­hajú sa je­den cez dru­hého, bez toho, aby boli za­ra­dení v ne­ja­kom kon­krét­nom pruhu. Naj­väčší ex­trém bol, keď sme sa po­zreli z okna auta a vi­deli sme vedľa seba 5 člennú ro­dinu jaz­diť na jed­nej mo­torke.

Do­stali ste ne­jakú zau­jí­mavú po­nuku?

Mali sme mož­nosť byť sú­čas­ťou stého vý­ro­čia siete ho­te­lov Hil­ton, kde nás oslo­vili ma­na­žéri eventu. Bola nám po­núk­nutá mož­nosť pri­ces­to­vať v Ok­tóbri na ot­vo­re­nie no­vého ho­tela Hil­ton v ob­ľú­be­nej tu­ris­tic­kej lo­ka­lite Hurg­hada. Či tento plán zre­a­li­zu­jeme je ešte otázne, no bolo by nám ur­čite cťou, spie­vať na grand ope­ningu.

zdroj: ar­chív Uki­tas

Čo Vám ok­rem skú­se­nosti dala mož­nosť re­pre­zen­to­vať Slo­ven­sko?

Strá­viť po pr­vý­krát celý týž­deň vý­lučne spolu. Utvr­dili sme sa v tom, že jedna k dru­hej pat­ríme a do­ká­žeme spolu exis­to­vať a vy­chá­dzať.  Ani raz sme sa ne­po­há­dali a náš vzťah sa pre­hĺbil ešte väčšmi, čo je pre nás ako duo veľmi dô­le­žité.

Po­zri si zo­strih ich cesty za re­pre­zen­tá­ciou Slo­ven­ska. 

Komentáre