A práve to ma desí najviac. Že som stratila niekoho, kto dal môjmu životu zmysel. Kto okrem mojich očí rozosmial aj moje srdce. A kto mi ukázal, že aká môže byť láska krásna. Nechcem si to pripustiť. Neviem, či sa vôbec dokážem niekedy zmieriť s tým, že si ma navždy opustil. Ty, ktorý si mi dal všetko, často dokonca aj viac ako si mohol. Desí ma pomyslenie, že som prišla o niekoho, kto ma miloval tak nezištne, a tak úprimne… Až tak veľmi, že to bolo príliš na tento svet. Pre tento život.
elitedaily.com
Spolu sme sa niekoľkokrát dotkli hviezd. No nikdy mi ani nenapadlo, že ty na jednej z nich tak skoro ostaneš. Na hviezde, z ktorej na mňa teraz dávaš pozor a určite sa usmievaš. Hoci ja mám oči v slzách. Hoci ja som tu ostala úplne sama. V prázdnom byte. V prázdnej posteli. Sama. Bez teba. Iba so spomienkami. No tie mi ale našťastie nikto nemôže vziať.
Nikto mi nikdy nevezme chvíle, ktoré sme spolu strávili. Tie chvíle, počas ktorých sme sa spolu smiali na hlúpych vtipoch a hádzali po sebe oriešky v snahe trafiť sa jeden druhému do úst. Tie chvíle, keď sme sa v daždi naháňali pred domom a potom sme si celí premočení ľahli do postele. Keď si si zobral svoju gitaru a spieval Šmolkov. Keď si ma v škole prekvapil kyticou ruží, a keď si pri našom prvom stretnutí pred všetkými vyhlásil, že si práve našiel matku svojich detí…
pexels.com
Škoda len, že vtedy ani jeden z nás netušil, ako si to pre nás osud pripravil. Že to, čo spolu zažijeme, bude síce krásne, ale príliš krátke. Keby som v tej dobe bola vedela, že je pred nami iba jeden rok, tak každý jeden deň, každú minútu a každú, úplne každú chvíľu by som bola s tebou. A prežívala to stokrát intenzívnejšie. Snažila by som sa lepšie si zapamätať tie okamihy, aby som ani na jeden nezabudla. Aby boli navždy v mojom srdci. Pretože jediná vec, ktorá ma desí viac ako bolesť, ktorú cítim v svojom srdci, je, že na to raz zabudnem…
Niekedy sa sama seba pýtam, čím strašným sme sa previnili, že sme boli takto kruto potrestaní. Či naozaj na tomto svete už nie je miesto pre takú úprimnú a čistú lásku ako bola tá naša? Otázok milión, však odpoveď žiadna. A navyše tá bolesť, ktorú cítim, je strašná. Nedá sa s ničím porovnať. K ničomu prirovnať. Je to spaľujúci oheň, ktorý páli zvnútra. A ani na chvíľku nepoľavuje. Neprestáva. Niekedy mám dokonca pocit, že naberá na intenzite. Že jeho sila je ohromujúca, a že ma chce celú spáliť. A asi sa mu to aj darí…
Však aj napriek tejto veľkej bolesti viem jednu vec presne. Aj keby bola stonásobne väčšia, aj vtedy by som ju kvôli tebe znovu podstúpila. Pretože znovu by som chcela prežiť tie chvíle s tebou. Znovu by som ťa chcela milovať a cítiť tvoju lásku. Znovu by som ťa chcela mať pri sebe a myslieť si, že na celý život. Že všetko to, čo sme si naplánovali sa splní a my dvaja spolu zostarneme. A raz, na verande v hojdacích kreslách, sa budeme držať za ruky a spomínať na to, aký bol náš život krásny…
pexels.com
No dnes už, bohužiaľ, viem, že nič z toho sa nestane. Pretože ja som tu. A ty tu už viac nie si. Hoci verím tomu, že by si byť chcel. Dokonca mám niekedy pocit, že stále tak trochu aj si. Často, keď zaspávam, tak cítim tvoj dych na svojom krku. Keď vojdem do kúpeľne, tak je plná tvojej vône. A v hlave jednostaj počujem tvoje „ľúbim ťa“.
Chýbaš mi, pretože si neodišiel preč len ty. Odišla s tebou aj jedna časť mňa a môjho života. Toho života, ktorý razom stratil chuť a farbu. A hoci prosím Boha o pomoc a o to, aby mi ťa vrátil späť, tak sa nič nedeje. Darmo sa pýtam, darmo hľadám odpovede a kričím, čo mi hrdlo stačí. Aj tak ma nik nepočuje.
pexels.com
Zlato, ale keď je pravdou, že ty ma počuť môžeš, tak vedz, že ti ďakujem. Ďakujem ti, že si bol v mojom živote. Hoci len tak krátko. Bol si všetkým tým, čo som chcela. Bol si mojou láskou. Tou na celý život. A ver, že tak to aj navždy ostane. Si totiž v mojom srdci na mieste, z ktorého ťa už nikto nemôže dostať. A preto, keďže viem, že takého ako ty už viac nenájdem, tak ja ho nebudem ani hľadať…
