Sme zvyk­nutí stále sa nie­kam po­náh­ľať. Náh­lime sa za úspe­chom, pe­niazmi, za ka­ri­é­rou… Do­ne­ko­nečna hľa­dáme nie­koho kto nás urobí šťast­ným, ča­káme na ZLOM , ktorý ma prísť a náš ži­vot sa ob­ráti k lep­šiemu. Už už máme po­cit, že to je to pravé šťas­tie no zrazu sa rozp­ly­nie.

 Exis­tuje niečo, čo nás urobí do­ko­nalo a trvalo šťast­nými ?

Áno aj nie.

Ne­ču­du­jem sa, ak si ľu­dia mys­lia, že nie sú úplní. Že na ži­vot po­tre­bujú nie­koho, kto ich do­plní. No to, čo sama ne­cí­tiš, ti ni­kto nedá. Náš po­cit ne­šťas­tia po­chá­dza z myl­nej mienky o tom, že sami ne­sta­číme.  Z toho, že nie sme dosť dobrí. Po­tre­bu­jeme do­siah­nuť isté ciele, nájsť si pria­teľa, skvelo za­rá­bať, vy­pra­co­vať sa, byť stále lep­ším ako iní a až tak sa do­ká­žeme oce­niť. Mys­líme si, že ne­jaká hra­nica nás spraví šťast­nými.

Ne­ho­vo­rím o tom, že mať ví­ziu, chcieť niečo do­siah­nuť alebo sa nie­kam do­stať je zlé. To vô­bec nie. Člo­vek po­tre­buje niečo, čo ho mo­ti­vuje. Av­šak, ne­mali by sme pre­stať žiť a vra­vieť si, že te­raz nie je čas užiť si ži­vot, že ne­máme čas na to ra­do­vať sa, že sku­točné šťas­tie príde až PO­TOM.

tumblr_o8e3305kji1ramn2lo1_500 foto: we­he­ar­tit.com

Ra­dosť vy­chá­dza z vnútra. Je ukrytá hl­boko v nás a kým to ne­po­cho­píme, nič von­kaj­šie nám ju nedá. Znie to ako klišé, ale šťas­tie si za pe­niaze ne­kú­piš. A „ne­kúpi“ ti ho ani ni­kto iný. Ne­mô­žeš ča­kať, že raz príde deň a stret­neš nie­koho, kto ťa urobí šťast­nou. Ne­príde. Mi­ni­málne nie, ak šťastná ne­bu­deš ty sama.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Kým sa ne­nau­číš nájsť si niečo, za čo mô­žeš byť vďačná každý deň.

Kým sa ne­nau­číš oce­niť krásu prí­rody.

Kým sa ne­nau­číš usmie­vať  čas­tej­šie a možno aj bez prí­činy.

Kým sa ne­nau­číš roz­dať lásku os­tat­ným.

Kým sa ne­nau­číš ho­vo­riť „ Mám ťa rád/a“.

Kým sa ne­nau­číš od­púš­ťať.

Kým sa ne­nau­číš te­šiť sa z ma­lič­kostí.

Kým sa ne­nau­číš to­le­ro­vať od­liš­ných.

tumblr_ogehfji7x51qc91i1o1_500 foto: na­po­le­on­four.com

Šťas­tie je na do­sah ruky. Ne­hľa­dajme ho preto v iných. Po­kúsme sa ho nájsť v sebe a roz­ší­riť. Už viac na nič ne­ča­kaj. Za­čni tu a te­raz, sama od seba. Zo svojho vnútra, zo svo­jej ra­dosti. Ne­za­budni sa schuti smiať a za­budni na kaž­do­denné sta­rosti.

„Zdro­jom ne­šťas­tia člo­veka je jeho veľ­kosť. Je v ňom niečo ne­ko­nečné, preto ne­môže byť spo­kojný, ak je ob­klo­pený iba tým, čo je ko­nečné.“ ( ci­tá­cia Tho­masa Car­lyle z knihy Osud, slo­boda a duša (OSHO))

Komentáre