Neskončilo to ideálne. Vieš, my dvaja. Ty, všetko si príliš rozoberal. Ja, všetko som príliš idealizovala.
My dvaja, hodili sme sa k sebe ako… vlastne sme sa k sebe nehodili. To sme si len mysleli. Mysleli sme si, že môžeme byť spolu. Že aj napriek tomu, čo nám hovorili ľudia okolo, nám to vydrží. Že napriek tomu, aká bola medzi nami vzdialenosť, bude to dobré. Verili sme tomu.
Mali sme takmer všetko, po čom sme túžili. Mali sme odvahu. Mali sme lásku. Jedinečnosť. Navzájom sme sa podporovali v snoch a navzájom sme sa držali pred tým, aby sme nespadli.
Zobraziť celú galériu (2)Ktovie, či by nám to bolo vydržalo aj teraz, keby si sa nevzdal. Keby si jedného dňa neprišiel a keby si nikdy nepovedal to, že končíš. Len tak. Z ničoho nič.
Zahodil si všetko, čo sme za posledné roky budovali. Zahodil si nespočetne veľa spomienok. Zbúral si všetky mosty, ktoré som si k tebe postavila a spálil si aj ten posledný plamienok lásky, ktorý v tebe horel.
Zmazal si všetky fotky v mobile, zabudol si na všetky výlety, ktoré sme spolu zažili. Zahodil si všetky večery, kedy sme len tak sedeli pri pohári vína a preberali deň. Spálil si všetky listy, ktoré som ti napísala.
Vymazal si si z telefónu moje správy a číslo. Nechcel si si spomenúť na to krásne, čo bolo medzi nami.
Keď som písala, že sme mali všetko, čo sme mohli mať, jednu vec sme vtedy nemali. Vieru. Vieru v nás. Vieru v to, že to vydržíme až do konca.
Nemala som ju ani ja, pretože som vedela, že som ešte mladá. Nemal si ju ani ty, pretože si vedel, že som pre teba len na krátko. No po čase som to všetko vnímala akosi viac. Vnímala som, že viera bola práve to, čo sme museli mať.
Až raz, jedného dňa som sa zobudila a pocítila som ju. A teraz viem, že vieru v nás už mám. Možno si ďaleko, možno si preč a už nikdy neprídeš… ale mám vieru, že raz bude medzi nami všetko dobré. A láskavé.
