Po­čú­vaj svoje srdce. Áno, ur­čite si to už po­čula. Rada nad zlato, ktorá ti ide jed­ným uchom dnu a dru­hým hneď von. Spo­loč­nosť, čas, po­vin­nosti. To oni ti ne­do­vo­lia po­čú­vať seba a svoje vlastné srdce. Za­čni po­ma­ličky.

Ráno si vy­be­ráš čo na seba. Máš dve va­rianty a roz­mýš­ľaš… Tá s tým šia­le­ným to­pom by bola presne tvoja pred­stava. Ale nie, mu­síš sa upo­ko­jiť. Veď predsa čo ti zas po­vie tvoja ses­tra. Za­stav sa a vy­pusti tieto ar­gu­menty. Po­čú­vaj, čo chce ono. Tvoje srdce.

Cez deň si dáš kávu s ka­moš­kou. Popri káve si ne­od­pus­títe spo­me­núť ako tá su­seda pri­brala a hentá ďal­šia ka­ma­rátka sa za ne­jaký ten čas zme­nila. Na jed­nej strane sa pri­dáš do de­baty. Na dru­hej strane, ale vlastne nech­ceš. Ne­zau­jíma ťa, ako kto pri­bral alebo sa zme­nil, veď to sa s ľuďmi deje. Aj s te­bou. Urob to znova. Za­stav sa a po­čú­vaj ho. Tvoje srdce. A ak ani ono nechce ni­čiť tú cennú ener­giu v tebe na ta­kéto plytké de­baty, tak to ne­rob a ne­za­pá­jaj sa. Bu­deš sa di­viť ako rýchlo ta­káto mo­no­lo­gická de­bata pre­stane ba­viť aj tvoju ka­mošku 🙂

Ve­čer, keď sa bu­deš roz­ho­do­vať, či si po­zrieš film alebo pre­čí­taš knihu, uľahči si to a ta­kisto sa za­stav. Nie je to len o tom, že si tak do­ká­žeš s chlad­nou hla­vou veci pre­mys­lieť. Je to o tom, že tie po­za­sta­vené roz­hod­nu­tia srd­com sú vždy správne! Tvoje srdce ako naj­lep­šia ka­ma­rátka.

pe­xels.com

Sa­moz­rejme nie vždy je to med lí­zať. Keď už sa dáš na dráhu hlasu svojho srdca prídu aj prob­lémy. Alebo teda „prob­lé­miky“ pre tvoju lep­šiu bu­dúc­nosť ako to na­zý­vam ja 🙂 Pred­stav si, že v práci chce od teba šéf, aby si ro­bila niečo mimo tvojho sve­do­mia. Ty sa sa­moz­rejme za­sta­víš. A po­čú­vaš ho. Tvoje srdce. Zis­tíš, že to vlastne chce on, nie ty. Čo uro­bíš? Áno, bo­hu­žiaľ pre šéfa, po­vieš mu nie. Vďa­ka­bohu pre teba, po­slúchla si svoje srdce a tým pris­pela k svojmu do­ko­na­lému ja, ktoré sa ta­ký­mito ma­lými krô­čikmi učíš mať stále rad­šej. Keď sa ťa ná­ho­dou spýta ako to mys­líš, už to ne­dáš. Chcela si byť len milá a úp­rimná. No to, že to on ne­vie ak­cep­to­vať spô­sobí ex­pló­ziu v tvo­jom vnútri a na­miesto mi­lej úp­rim­nosti pri­chá­dza na rad tá hor­šia. Úp­rim­nosť na­dov­šetko. Po­vieš mu presne čo si o ňom mys­líš, aj to, že ne­vie ria­diť ľudí a sprá­vať sa k ním. Jasné, v tej is­tej se­kunde to aj oľu­tu­ješ. A o deň na to máš vý­po­veď. Alebo po toľ­kej sile, ktorú si v sebe na­šla na ta­kúto úp­rim­nosť od­ídeš sama.

Chvíľu máš zle ob­do­bie pod náz­vom „čo te­raz“. No ako všetko, aj toto bolo na niečo dobré. Ty si znova vyš­šie. Tvoje ja, tvoja sila a hlas tvojho srdca ťa mi­lujú. Ne­zú­faj, kde sa jedny dvere za­tvo­ria, tam sa iné, nové a lep­šie ot­vo­ria! Tvoje srdce ako naj­väčší ne­pria­teľ.

pe­xels.com

Ka­ma­rátka chce ná­zor na to, či jej svedčí hento a tamto. Jasné, malé klam­stvo ne­zaš­kodí. Keď však po­tre­buje slovne pre­fac­kať, pre­tože ten chla­pec, do kto­rého sa po uši za­mi­lo­vala je idiot, vtedy ne­klam. Za­stav sa a po­čú­vaj znova svoje srdce. Ur­čite náj­deš správne slová akými jej po­ra­diť, že to vlastne nie je to, čo má zná­šať. Ni­kdy ne­klam vo ve­ciach, ktoré by ťa po­tom trá­pili. Tvoje srdce ako na­júp­rim­nejší člá­nok teba.

Si­tu­ácie, kedy mu­síš ísť aj cez svoju vôľu sa nájdu. No mali by to byť si­tu­ácie, kedy nech­ceš z dô­vodu svo­jej le­ni­vosti a po­hodl­nosti. Na­prí­klad tré­no­vať, be­hať, špor­to­vať, učiť sa. Ne­mýľ si to. Vtedy nechce tvoj rozum. Srdce áno. Ne­ve­ríš? Skús sa znova za­sta­viť a po­čú­vať ho. Ono vie, že to je tá časť, ktorá je ma­xi­málne pros­pešná pre teba. A vie, že na­po­kon bu­deš rada, že si to dala. Ko­niec kon­cov, ne­exis­tuje lepší po­cit ako byť hrdá sama na seba.

Eve­ryt­hing hap­pens for a re­a­son! Rob, čo ťa robí šťast­nou, ne­buď „ofca“ a po­čú­vaj svoje sr­diečko vždy a za kaž­dých okol­ností 🙂

Komentáre