Keď ti niekto, koho si milovala, zlomí srdce, máš v sebe milión pocitov a otázok. Šok strieda hnev, sklamanie, smútok, raz máš chuť kričať, inokedy plakať toľko, koľko ti oči vládzu. Po istom čase však začneš zabúdať na všetko to zlé a v mysli ti zakotví len to najlepšie. Ako je možné, že spomienky po rozchode takto vytesníme?
Nezáleží na tom, či bol tvoj expartner skvelý alebo by si ho po rozchode nazvala skôr debilom. Je to zvláštne, ale čím dlhšie si bez neho, tým viac ti začne chýbať, aj keď to medzi vami nebolo ideálne. Zrazu si hovoríš, že to vlastne bolo dobré a vraciaš sa myšlienkami k vaším šťastným chvíľam. Zabudlo už tvoje srdce na bolesť?
Spomienky po rozchode ovplyvňujú naše myslenie
Nejde pritom len o vzťahy, ale o všetky zlé zážitky všeobecne. To, čo nás zranilo, to, čo nám ublížilo, chceme schovať niekam hlboko a už nikdy to nevyťahovať. Snažíme sa potlačiť myšlienky tak veľmi, až na ne úplne zabudneme. Naopak, to dobré si rady pripomíname. Pri pozitívnych spomienkach sa cítime byť opäť šťastné, naše srdce sa doslova zahreje. A preto ich vyťahujeme tak často, až máme pocit, že inak to ani nikdy nebolo.
Presne vtedy môžeš mať pocit, že aj tvoj bývalý vzťah bol skvelý, že nemal chyby a ty môžeš ľutovať, že skončil. Aj keď ti ten chlap ublížil, zrazu si hovoríš, že ti vlastne chýba a túžiš po druhej šanci. Práve v tom okamihu skús vyhrabať aj tie dôvody, kvôli ktorým si sa trápila. Nepredstavuj si len to dobré, ale opýtaj sa samej seba aj na to, čo s ním bolo najhoršie.
Myslím si, že je to takto vlastne dobré. Ak sa niečo skončilo, tak to tak malo byť. A je pre nás lepšie, ak si so sebou vezmeme to pekné, ak sa poučíme a to zlé vymažeme, aby nás to netrápilo dlhšie, než je nutné. Veď čo by to bol za život, ak by nás minulosť ťahala neustále ku dnu.
