Stála som na vrchu veže. Pomalými krokmi som sa posúvala dopredu. Naposledy som sa pozrela na východ slnka. Otočila som sa, akoby som si to rozmyslela, no len som roztiahla ruky, poslednýkrát sa nadýchla, spravila krok do prázdna a už len padala. Usmievala sa a padala. Pozerala sa na modrú oblohu a padala. Vietor sa hral s mojimi blond vlasmi. Ten pád bol úžasný a nekonečný.
Vždy ma zaujímalo, ako prebieha smrť. Čo pri tom človek prežíva? Aké sú jeho pocity? Myslí na niekoho? Na rodičov a babku…
Na nich som celý počas celého pádu myslela.
Od svojich desiatich rokov som žila bez mamy a otca. Zahynuli pri autonehode. Práve vtedy, keď sme sa vracali z môjho baletného predstavenia ako jedna skvelá, bezproblémová rodina. Sedeli v prvom rade. Nespúšťali zo mňa oči a tlieskali. Celí pyšní na svoju jedinú dcéru. Nič tento večer nemohlo pokaziť. Skoro. Len pár metrov nás delilo od domu. Stačilo iba prejsť cez most. Iba cez jeden blbý starý most. Spievali sme si a boli sme šťastní, že sme spolu. Veľa si toho nepamätám. Iba usmiatych rodičov a biele svetlo kamiónu. Potom už iba prevrátené auto a krv. Plno krvi.
Stála som pred autom. No nebola som to ja, iba moja duša. Neviem, ako som sa tam dostala. Nič mi nebolo. Žiadne zranenia. To isté som nemohla povedať o svojich rodičoch. Neboli pri mne. Vyťahovali naše telá z auta, ktoré bolo na šrot. Ich a ani moje telo nejavili známky života. Utekala som k nim. Snažila som sa im pomôcť. Ale oni ma nevideli, ani nepočuli. Chcela som byť ich strážnym anjelom.
Opatrovať, sledovať ich priebeh života, ktorý je, ako som zistila, veľmi krátky a nikto nevie, kedy sa ocitneme na druhej strane. Nedokázala som to. Videla som iba, ako ich vezú do nemocnice. Musela som ísť s nimi. Vravela som im, že sú silní a že ich potrebujem tak isto, ako oni potrebujú mňa. Čakala som za dverami, kým neskončí operácia. Blúdila som po chodbách a hľadala svoje telo. Bolo tam.
Koľko ľudí môže povedať, že stálo pri svojom vlastnom tele? Málokto. Po štyroch hodinách neúnavného čakania som bola pripravená na najhoršie. Aj sa tak stalo. Odišli. Moji rodičia odišli. Ale kde? Na druhú stranu? Existuje vôbec druhá strana? Nikto nevie, kým sa tam neocitne. Poslednýkrát som sa na nich pozrela. Boli bledí. Nikto by nepostrehol, že duše neobývajú ich bezvládne telá. A čo bude so mnou? Stála som pri svojom tele. Tie modré oči, ktoré sa tak radi smiali, boli zavreté. Pery boli suché a pomaly menili farbu.
V ruke som mala infúziu. Ako som sa na seba pozerala, na chodbu prenikalo biele svetlo. Presne také, ako pri tej nehode. Niečo ma k nemu priťahovalo. Podišla som k dverám, sebaisto a pomaly som ich otvorila a kráčala za svetlom. Na rozlúčku so životom mi hrala príjemná hudba. Neviem, odkiaľ sa vzala. No po tomto dni mi hudba robila najmenšie starosti. Približovala som sa ku svetlu. Stále som bola bližšie a bližšie, až ma svetlo celú pohltilo. Nezmizla som. Ani som neprestala existovať.
Opäť v nemocnici. Opäť som tam bola. Ale už nie ako duch. Ale ako človek. Dýchajúci a vnímajúci človek. Síce na nepohodlnom nemocničnom lôžku, ale živá. Bol pri mne človek. Jediný človek, ktorý mi ostal. Moja večne optimistická a stále mladá babka. Na jej tvári boli iba malé náznaky staroby. V bielej blúzke vyzerala ako môj strážny anjel. Držala ma za ruku a ja som cítila jej teplo a ochranu.
Prešlo už osem rokov od nehody. Môj život pokračoval ďalej. Síce bez rodičov, ale zato s milujúcou babkou. Každé ráno, keď som sa zobudila, mala som nepríjemný pocit. Ako keby som to už nebola ja. Mala som v srdci dve prázdne miesta, ktoré som nevedela zaplniť. Ale snažila som sa. Naďalej som chodila do školy, stretávala som sa s kamarátmi (ktorých veľa nebolo) a pomáhala som babke, ako to len šlo. Nebola už najmladšia. Každým dňom som cítila, že opäť budem sama. Ale ja som už nechcela byť sama a mať v srdci miesto dvoch prázdnych miest rovno tri!
Užívala som si s babkou každý jeden deň. Stále sme sa prechádzali a rozprávali. Nikdy sa pri našich dlhých prechádzkach nezmienila o mojich rodičoch. Bolo to od nej milé, pretože každá spomienka na nich mi pripomenula svet, v ktorom by sme nenarazili do kamióna a oni by tu stále boli so mnou.
Ani tá najmilovanejšia osoba nezostane na tomto svete navždy…
Opäť sa to zopakovalo. Ako keby na mňa z diaľky pozerala smrť a čakala, kedy budú moje rany dostatočne zahojené a potom….. Znova. Znova mi zoberie milovanú a jedinú osobu, ktorá mi ostala. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Jeden deň ste s niekým šťastní, nemyslíte si, že to pominie a potom už len spomienky.
Vracala som sa zo školy. Otvorila som dvere, zložila si tašku a ponáhľala sa za babkou. Bolo už neskoro. Odohralo sa to isté ako pred pár rokmi…
Ten tlak emócií som už ďalej nevedela znášať. Chcela som to ukončiť. Raz a navždy. Padala som z veže. Moje telo sa dotklo zeme. Nemala som pocit, akoby som zomrela.
Ocitla som sa pri svojom dome, kde som vyrastala. Všetko bolo tak, ako som si to pamätala. Rovnaké schody na terasu, rovnaké muškáty, ktoré moja mama s láskou pestovala a rovnaká hojdačka, na ktorej som čakala otca, kým sa nevrátil z práce. To všetko boli iba spomienky. Moji rodičia sa nevrátia. Už nikdy nezažijem to šťastie.
V tom ma niekto chytil za ruku. Ten dotyk som spoznala. Vyžaroval z neho pokoj. Bola to ona. Stála pri mne a usmievala sa. Ani som sa nechcela pýtať, kde som a ako som sa sem dostala. Stačilo mi iba to, že som s ňou a už ju nenechám odísť. „ Zlatíčko, každý si pred smrťou spomenie na jednu najkrajšiu chvíľu vo svojom živote. Tvoja bola presne táto. S rodičmi na terase vášho domu…” Z jej vyše hodinového rozprávania som postrehla iba jednu dosť podstatnú vec.
Za chvíľu budem aj ja na druhej strane. Na tej, ktorá patrí mŕtvym ľuďom. Potom, ako je možné, že ona tam nie je? Určite aj ona chcela odísť na druhú stranu. No nemohla. Vedela, že za ňou prídem aj ja. Čakala by na mňa aj ďalších päťdesiat rokov. Ja som jej to čakanie urýchlila. Konečne som aj ja našla pokoj. Nemusela som oplakávať svojich blízkych. Vedela som, že sa s nimi o chvíľu stretnem.
Pozrela som jej do očí, chytila za ruku a už sme len kráčali pri zvuku rovnakej hudby a rovnakého bieleho svetla, cez ktoré som pred ôsmimi rokmi prešla. Väčšina ľudí sa bojí smrti. Ja som strach nemala. Tešila som sa. Teraz už nikdy nebudem sama. Už svoju rodinu nikdy neopustím. Budeme všetci žiť spolu na druhej strane.
