Každý deň vstávaš s novou, aj keď už len veľmi malou nádejou. Pozbieraš všetky sily, pretože vieš, že ťa nečaká znova nič iné len ďalšie pády a rany. Neexistuje nič čo by ti naozaj zlepšilo náladu. Aj keď to ľudom nedáš najavo. Aj keby, nikto by to aj tak nevzal ani len s trochou vážnosti. A bezvýznamné motivačné frázy poznáš už všetky dokonale naspamäť.

Presne viem ako sa cítiš. Často krát ani necítiš. Akoby sa ti v strede tela objavila veľká čierna diera a požierala úplne všetko. Každú radosť aj bolesť. Čo ďalej? Čo by si ešte mohla skúsiť? Priatelia? Nevládzeš neustále nosiť masku spokojnosti. Rodina? Ďalšie prednášky o tom, že máš ich už nezvládneš a pravdepodobne by si prepadla záchvatu plaču, kriku, zlosti a beznádeje. Každý deň pomáhaš druhým s ich trápeniami ale nikto nevie pomôcť tebe.

Určite vedia, že nie si v pohode. Dávaš to dostatočne najavo, no ostatný to nechcú vidieť a tvária sa, že je všetko v pohode rovnako ako ty. Prečo? Prečo keď ty si pre nich ochotná spraviť maximum? Odborná pomoc? Vypočuje ťa. A ďalej? Vždy tá istá odpoveď: ,,Na riešenie musíš prísť sama. Je to tvoj život…“

Hľadáš ho už dlho a všade. Hľadáš ho v druhých ľuďoch, v sebe, v záľubách, v akejkoľvek aktivite fyzickej alebo len vo flákaní sa bezvýznamnom čakaní kedy to už konečne prestane. Neboj sa. Nebudem ťa na konci tohto článku poučovať o tom, aký je tento svet krásny. Viem, že šťastie nenájdeš v oddretej práci, v hlbokom učení ani v odchode kamkoľvek. Hocikde budeš, hocičo budeš robiť, neprestaneš na to myslieť. Možno máš po svojom boku lásku svojho života, ktorá ťa dokáže podporiť vo všetkom, bohužiaľ ti nevie dať hlbší zmysel aj napriek tomu, že máte spolu naplánovanú budúcnosť.

 

Nerozumieš už ničomu. Každá snaha a každý krok ťa ubíja len hlbšie a hlbšie do zeme. Už si dávno pod ňou a myslíš, že už hlbšie padnúť ani nemôžeš. Ale život sa ti len vysmeje do tváre a postupne ti berie všetko. Postupne ti berie dušu. Berie tvoje ja a ty sa stávaš pomaly len chodiacou prázdnotou. Tak veľmi by si chcela nejaký návod. Áno, občas zasvieti slnko a ty dychtivo hltáš aj ten drobný záblesk šťastia. Aspoň na chvíľu niečo nie je zlé. Aby bolo niečo dobré? To sotva…tešíš sa aj z toho keď si len stačíš vydýchnuť v pár sekundách medzi kopancami do brucha. Neviem ti povedať nič iné ako to, že presne viem, čo máš v sebe a v hlave. A nič iné ako: vydrž. Aj keď sa cítiš sama aj medzi ľuďmi. Len proste vydrž. Aj keď neveríš v šťastné konce ako ja, ale pre niečo to takto je. Pre niečo to tak byť musí. A raz to pochopíme.