Ach jaj… už je to ne­jaký čas, od­kedy si sa mi opäť oz­val. Te­raz tu se­dím a pre­mýš­ľam nad te­bou. Vieš, mrzí ma, že to ne­vi­díš, že ne­vi­díš to ako na teba ča­kám. Ča­kám kým od­pí­šeš, kým ma dru­hý­krát po­zveš von, kým ma ubez­pe­číš o tom, že sa pred te­bou ne­mu­sím cí­tiť trápne a han­biť sa. Fakt si až taký slepý? Tak som sa te­šila, na naše prvé stret­nu­tie, a tak si ho po­ka­zil. Celý čas si bás­nil len o nej. O tom ako ti chýba, čo asi práve robí, že ju chceš späť. A ja som tam len tak se­dela, po­čú­vala, a sna­žila sa po­cho­piť ťa. Alebo po­cho­piť to, prečo to ho­vo­ríš práve mne. Kaž­dým mi­lým slo­vom na jej ad­resu, si moje srdce lá­mal čo­raz viac. No mys­lím, že si bol tak za­hľa­dený do se­ba­ľú­tosti, že si moju bo­lesť ani ne­vši­mol.

Keď som ťa vy­po­čula, po­ďa­ko­val si mi, ob­jal si ma a ospra­vedl­nil si sa,  so slo­vami, že mu­síš od­ísť. Od­išiel si a ja som sa rozp­la­kala. Všetky moje pred­stavy a oča­ká­va­nia sa vy­pa­rili. Pla­kala som ďa­lej… Mys­lela som si, že by si ku mne mo­hol niečo cí­tiť. Je­diné, čo mi však po tebe os­talo, bolo päť se­kun­dové ob­ja­tie, a sľub, že sa ešte stret­neme.

A ty si sa oz­val… Na­pí­sal si, že ti bolo fajn. Od­pí­sala som a za­kla­mala, že aj mne bolo fajn, no tým to skon­čilo. Zo­bra­zené. Od­ídeš, a tvá­riš sa, že sa nič ne­stalo. Mali sme sa opäť stret­núť, no oči­vidne si na mňa za­bu­dol. A te­raz ťa chcem ubez­pe­čiť, že sa z tohto stavu do­sta­nem, že sa po­sta­vím na vlastné nohy a bu­dem krá­čať ďa­lej, že bu­dem šťastná bez teba. Po­tom sa mi už ne­roz­búši srdce pri kaž­dej správe na Ins­ta­grame dú­fa­júc, že si to ty. Už na teba ne­bu­dem mys­lieť za­kaž­dým, keď sa sna­žím za­spať. A ani ne­bu­deš mo­jou pr­vou myš­lien­kou hneď ráno, keď sa zo­bu­dím. Priala by som ti, pre­ží­vať to, čo pre­ží­vam kvôli tebe ja.

Možno sa raz oz­veš, kto vie… Av­šak čo viem, je to, že to so mnou už nič ne­spraví. A keď tá chvíľa na­stane a ja sa roz­hod­nem tvoju správu ot­vo­riť, už ti ne­od­pí­šem milé slová ale zo­stane po mne len „zo­bra­zené„.

Komentáre