„Silná. Silnejšia ako ostatní,“ vravievala. Občas pre seba, inokedy pre iných ľudí. Častokrát svoju myšlienku nevyslovila, len ju nechala preblesnúť mysľou. Trvala na svojom – je si sama sebou istá. Istá a istejšia. Argumentačnú vojnu slov by vyhrala. Určite. Porazila by súpera. Cítila by sa byť na koni. Nadradená. Konečne mu ukáže s kým má tú česť. Konečne ukáže, čo sa v nej skrýva. Stop.

Takto niekedy vyzerajú myšlienkové boje každého z nás. Myšlienkové boje, o ktorých si mnohokrát myslíme, že z nich môžeme vyjsť len ako víťazi alebo len ako porazení. Buď vyhrám hádku ja alebo ty. Buď som hlúpa ja alebo ty. Buď skončím na zemi ja alebo ty. Buď… Ak tá postava plaziaca sa po zemi s vyrazeným dychom a zakrvavenou tvárou budeš ty, vtedy sa cítim byť silnou a víťazkou. Ak ňou však budem ja, za slabocha považujem teba. Pretože ešte stále nevieš s kým máš tú česť.

Prečo takto uvažujeme? Aký je dôvod nášho zmýšľania? Nespočíva náhodou sila človeka v jeho dobrote, rozvážnosti a láske voči ľuďom? Nie je silným človekom ten, ktorý je pripravený pomáhať v každej chvíli? Ako v najšťastnejších a najúžasnejších momentoch života, tak i keď je na najhlbšom dne a má chuť to tu celé najradšej zabaliť a jednoducho svoj život odseknúť ako kus končatiny z tela sekáčikom na mäso?

Prečo ľudia, ktorí sú na pokraji svojich fyzických ale najmä psychických síl, radšej pomôžu niekomu inému ako sebe samému?

Pretože sú citliví a keď vidia, akí sú v dnešnom svete ľudia nešťastní, zdeptaní a psychicky labilní, nechcú im pridávať ďalšie balíky nešťastia na plecia. A tak radšej ticho trpia, i keď by nemuseli a namiesto zbytočných rečí a umárania sa vo svojom vlastnom svete smútku jednoducho vstanú a pomáhajú komu môžu.

Pretože vedia aké strašné je byť sám bez pomoci blízkych, pretože vedia, aké je byť bez pomoci rodiny, vedia, aké je byť bez pomoci priateľov. Vedia, aké nechutne náročné je byť obeťou a veľmi dobre si pamätajú ako ťažko to zvládali a nechcú ostatných nechať trpieť. Nechcú vidieť najlepšiu kamarátku skrútenú ako klbko nervov kdesi v kúte so záchvatom paniky. Nechcú vidieť spolužiaka zo školy, ktorého ani nemali radi, ako sedí niekde v parku na lavičke a so slzami na krajíčku drží v ruke fľašu alkoholu, ktorej obsah mieni obrátiť do seba. Nechcú vidieť vlastných rodičov ako už nevládzu žiť a chcú si zobrať život, pretože je toho na nich skrátka priveľa.

Túžia po šťastí a mieri na svete. Túžia po svojom vlastnom šťastí, no vedia, že ak sa sústredia len na to a zabudnú na ľudí v núdzi, nikdy sa k nemu ani len nepriblížia. Pretože ak by bol každý jeden z nás len sebecký, bezohľadný a bez štipky pokory, svet by bol o čosi viac plytkým. Svet by bol o čosi horším miestom. Horším miestom pre život. Pre šťastie. Pre lásku. Pre nás. Ľudí.

Pretože ako raz povedal jeden úžasný český herec Jan Werich: „ Mít rád lidi a milovat lidi, to je to celé tajemství a snad jediný recept na štěstí. Kdo myslí jenom na sebe, ochudí jiné o sebe, ochudí sebe o jiné, zakrní a zahyne.“