„Silná. Sil­nej­šia ako os­tatní,“ vra­vie­vala. Ob­čas pre seba, ino­kedy pre iných ľudí. Ča­sto­krát svoju myš­lienku ne­vys­lo­vila, len ju ne­chala pre­bles­núť mys­ľou. Trvala na svo­jom – je si sama se­bou istá. Istá a is­tej­šia. Ar­gu­men­tačnú vojnu slov by vy­hrala. Ur­čite. Po­ra­zila by sú­pera. Cí­tila by sa byť na koni. Nad­ra­dená. Ko­nečne mu ukáže s kým má tú česť. Ko­nečne ukáže, čo sa v nej skrýva. Stop.

Takto nie­kedy vy­ze­rajú myš­lien­kové boje kaž­dého z nás. Myš­lien­kové boje, o kto­rých si mno­ho­krát mys­líme, že z nich mô­žeme vy­jsť len ako ví­ťazi alebo len ako po­ra­zení. Buď vy­hrám hádku ja alebo ty. Buď som hlúpa ja alebo ty. Buď skon­čím na zemi ja alebo ty. Buď… Ak tá po­stava pla­ziaca sa po zemi s vy­ra­ze­ným dy­chom a za­kr­va­ve­nou tvá­rou bu­deš ty, vtedy sa cí­tim byť sil­nou a ví­ťaz­kou. Ak ňou však bu­dem ja, za sla­bo­cha po­va­žu­jem teba. Pre­tože ešte stále ne­vieš s kým máš tú česť.

Prečo takto uva­žu­jeme? Aký je dô­vod nášho zmýš­ľa­nia? Ne­spo­číva ná­ho­dou sila člo­veka v jeho dob­rote, roz­váž­nosti a láske voči ľu­ďom? Nie je sil­ným člo­ve­kom ten, ktorý je pri­pra­vený po­má­hať v kaž­dej chvíli? Ako v naj­šťast­nej­ších a na­jú­žas­nej­ších mo­men­toch ži­vota, tak i keď je na naj­hl­b­šom dne a má chuť to tu celé naj­rad­šej za­ba­liť a jed­no­du­cho svoj ži­vot od­sek­núť ako kus kon­ča­tiny z tela se­ká­či­kom na mäso?

Prečo ľu­dia, ktorí sú na po­kraji svo­jich fy­zic­kých ale najmä psy­chic­kých síl, rad­šej po­môžu nie­komu inému ako sebe sa­mému?

Pre­tože sú cit­liví a keď vi­dia, akí sú v dneš­nom svete ľu­dia ne­šťastní, zdep­taní a psy­chicky la­bilní, nechcú im pri­dá­vať ďal­šie ba­líky ne­šťas­tia na ple­cia. A tak rad­šej ti­cho tr­pia, i keď by ne­mu­seli a na­miesto zby­toč­ných rečí a umá­ra­nia sa vo svo­jom vlast­nom svete smútku jed­no­du­cho vstanú a po­má­hajú komu môžu.

Pre­tože ve­dia aké strašné je byť sám bez po­moci blíz­kych, pre­tože ve­dia, aké je byť bez po­moci ro­diny, ve­dia, aké je byť bez po­moci pria­te­ľov. Ve­dia, aké ne­chutne ná­ročné je byť obe­ťou a veľmi dobre si pa­mä­tajú ako ťažko to zvlá­dali a nechcú os­tat­ných ne­chať tr­pieť. Nechcú vi­dieť naj­lep­šiu ka­ma­rátku skrú­tenú ako klbko ner­vov kdesi v kúte so zá­chva­tom pa­niky. Nechcú vi­dieť spo­lu­žiaka zo školy, kto­rého ani ne­mali radi, ako sedí nie­kde v parku na la­vičke a so sl­zami na kra­jíčku drží v ruke fľašu al­ko­holu, kto­rej ob­sah mieni ob­rá­tiť do seba. Nechcú vi­dieť vlast­ných ro­di­čov ako už ne­vlá­dzu žiť a chcú si zo­brať ži­vot, pre­tože je toho na nich skrátka pri­veľa.

Tú­žia po šťastí a mieri na svete. Tú­žia po svo­jom vlast­nom šťastí, no ve­dia, že ak sa sú­stre­dia len na to a za­budnú na ľudí v nú­dzi, ni­kdy sa k nemu ani len ne­prib­lí­žia. Pre­tože ak by bol každý je­den z nás len se­becký, be­z­o­hľadný a bez štipky po­kory, svet by bol o čosi viac plyt­kým. Svet by bol o čosi hor­ším mies­tom. Hor­ším mies­tom pre ži­vot. Pre šťas­tie. Pre lásku. Pre nás. Ľudí.

Pre­tože ako raz po­ve­dal je­den úžasný český he­rec Jan We­rich: Mít rád lidi a mi­lo­vat lidi, to je to celé ta­jem­ství a snad je­diný re­cept na štěstí. Kdo myslí je­nom na sebe, ochudí jiné o sebe, ochudí sebe o jiné, za­krní a za­hyne.“

Komentáre