Myslela som si, že neviem byť sama. Myslela som si, že dokonalý život je po boku niekoho, koho tolerujeme, rešpektujeme, milujeme. Nie je to tak. Dokonalosť nie je. Aj keby bola, časom by sa v našich očiach vytratila. My, ľudia, sme zvláštne stvorenia. Bažíme po niečom, čo v skutočnosti nie je pre nás.
Osobne som chcela všetkým, a hlavne samej sebe, dokázať, že viem byť ženou, ktorá sa postaví pred všetky prekážky a zvládne to ľavou zadnou. Čo sa mi v podstate darilo. Všetko išlo hladko. Až kým nenastali problémy vo vzťahoch.
Spočiatku som to nebrala tragicky. Všetko som si vychutnávala, až časom som si uvedomovala, kam som až zašla. Chcem to takto? Chcem ísť oproti všetkým? Chcela som, bola som tvrdohlavá a neodbytná. Mala som jasný cieľ. Všetko, čo bolo vo mne boli pocity nehy, vášne a odvahy. Odvaha brať všetko naoko ľahšie, ako som to vnútorne cítila. Prekonávala som samú seba. Neviem čo je lepšie, či to všetko vykričať, alebo si nechať pre seba. Ja som si vybrala druhú možnosť a išla ďalej so vztýčenou hlavou, ktorá bola pozitívna.
Po dlhom čase som prišla na to, že sa stále točím v kruhu, z ktorého sa neviem vymotať. Tak som si stanovila hranice. Tie mi ukázali, čo som schopná vydržať a prijať. Prijať samotu, v ktorej mi je dobre, som spokojná so svojím životom, hoci mi chýba pocit lásky druhej osoby, alebo vydržať všetko a pokračovať v tom v neistote, čo bude, ako to bude, a ako to prijmú ostatní.
Vybrala som si teda hranicu. Jasnú a zreteľnú. Som schopná urobiť všetko pre iných, som ohľaduplná a chápavá. Preto som si zvolila opak. Čo je druhý ochotný urobiť pre mňa? Čo zostane len pri slovách, a čo sa zmení pri činoch? Viem, že to zostane pri slovách, pretože takéto sú dnešné vzťahy, celá naša generácia, a hrdosť. Na základe okolností zostanem sama, bez neho.
Koniec koncov, slobodnej je mi dobre. Nesťažujem sa na život ktorý mám, aj keď by sa mi zišla nejaká zmena. Niekedy to bez chlapa nejde. Niekedy sme bezbranné a potrebujeme ich pomoc, či už pri aute, alebo v inej náročnej situácií.
Výhodou slobody však je, že môžem ísť kamkoľvek kedykoľvek. Nemusím nikomu nič vysvetľovať. Môžem si urobiť čas pre seba. Môžem tráviť čas so svojou rodinou. Môžem ísť do baru, do kina. Viac sa zabávať, viac sa smiať, nežiť podľa pravidiel, ale podľa seba. To je môj recept. Viem, že nastane chvíľa, kedy všetko nájdem. Doposiaľ to nefungovalo, no napriek tomu som prešla niečím hlbokým a silným, pričom som si v prvom rade musela sama odpustiť, aby som si mohla stanoviť hranice a prijať fakt, ako to v skutočnosti je. Pýtať sa nielen svojich pocitov, ale aj svojho rozumu kam to speje.
Samej je mi lepšie. Samota nie je čierno-biela. Z vlastnej skúsenosti som si ju neužila v takej miere, ako za posledné roky. Množstvo krásnych chvíľ, skvelých ľudí, množstvo ohľaduplných rozhovorov, ktoré mi dali viac, ako mali. Samotu som prijala a prijímam úplne v pohode. Pretože čo má prísť príde. Nič si netreba vynucovať, ani netreba čakať. Treba si vychutnávať život.
