Denný rituál je zobudiť sa ráno, nahodiť sa, dať sa do poriadku a vyraziť von pomerne šťastná, aspoň naoko. Pravda je, že mnohé z nás niečo trápi a ťaží. No napriek tomu si dokážeme urobiť deň na mnoho podôb. Je táto doba taká akási zvláštna, alebo je to len obdobie, či niečo, čo sme si sami zapríčinili?
Najskôr nás privíta práca, ktorú buď milujeme alebo nenávidíme. Potom nás postihnú nečakané situácie, ktoré spravia s našim dňom úplný zvrat. Osobne si už nedávam ruku na ústa, pretože každý deň človeka niečo naučí. Veď predsa každý chce poznať pravdu, a hlavne čo sa týka vzťahov, sme my tie ženy, ktoré sú na túto tému citlivejšie.
Najskôr nás žerie svedomie ako sme to povedali a čo sme tým chceli dosiahnuť, potom partnerove správanie a nakoniec si povieme, že tak to malo byť. Veď život ide ďalej. Ale potom príde chvíľa, kedy nás tá najmenšia somarinka dokáže potešiť. Zrazu máme úsmev na perách a krajší deň. Potom sme plné úsmevov a šťastia. Sme na oko šťastné. Takto sa prevliekame životom a snažíme sa dosiahnuť svoje. Dosiahnuť svoje šťastie, pohodlie, pokoj, radosť v tom svojom.
Potom sa na chvíľu zamyslíme nad tým, čo ako spraviť. Ako by to bolo, keby sme my, ženy, trocha lepšie reagovali a častejšie chápali to mužské nekompletné vyjadrovanie. No potom si to necháme prejsť hlavou a povieme je to jedno a radšej sa nezamýšľame. Radšej vypneme, pustíme si hudbu, pri ktorej sa snažíme nemyslieť na to, čo v nás vyvoláva nostalgiu.
Pri tom všetkom máme priateľky, priateľov a ľudí, ktorí nás obdivujú v tom, aké sme šťastné a nahodené. My nie sme šťastné, my sme vyrovnané a to je ten rozdiel. Vyrovnané s tým, čo bolo a berieme život normálne tak, ako je. Nerobíme z toho tragédiu. Užívame si deň a čo je dôležité nedávame svoje slabé chvíľky najavo a pred verejnosť.
