Tak isto ako život, tak aj vzťah má svoje určité fázy. Prvé sympatie, zaľúbenie, a tak ďalej. Rozchod a po ňom následné zabúdanie je tak isto jednou z častí vzťahu. Žiadnu časť nemôžeme preskočiť, unáhliť, avšak ani vrátiť späť.
Každá fáza, každý okamih vzťahu nám niečo dá, či už lásku alebo skúsenosti. Ak sa veci dejú pre nejaký dôvod, tak aj jednotlivé okamihy vzťahu sú len výsledkami našich rozhodnutí alebo rozhodnutí nášho partnera. Zbytočne sa budeme trápiť a pýtať sa samého seba prečo to skončilo, zbytočne budeme hľadať dôvod v sebe. Dôvod môže byť váš partner a rozhodnutia, ktoré urobil on.
Utešovanie po rozchode nikdy nezapchá ranu, ktorú nám rozchod spôsobil. Je len dočasným „obväzom“, ktorý aj tak časom pretečie, lebo naše myšlienky sú silnejšie, smutnejšie ako povzbudivé slová. Často myslíme len negatívne a nevidíme v tom žiadny význam, ale čo tak sa zamyslieť nad tým, že to tak malo byť, že príde možno niečo krajšie a určite príde niečo nové. Prečo nebrať s odstupom času rozchod ako skúsenosť, nie katastrofu?
Samozrejme, začiatky bolia, nie sú príjemné a počúvať niekoho šťastného, ako nám vraví, že časom sa to vylieči, v nás vyvoláva len nervozitu. Niekedy to neprejde ani časom, ani ničím podobným. Prejde to vtedy, keď sa s tým vnútorne vyrovnáme, dokážeme si uvedomiť, že nám náš bývalý partner energiu len odoberá a my strácame čas, ktorý môžeme stráviť šťastím a nie smútkom z rozchodu. Možno musíme len vyrásť, a to nie vekom, ale mentálne, duševne podrásť a brať veci ako skúsenosť. Naučiť sa odpúšťať. Nikdy nevieme či zajtra nepríde niekto, do koho sa znova zamilujeme a tým zabudneme.
