Chcela som mu dať pocit, že je pre mňa jediný. Chcela som mu to dokázať tak, ako to on robil vždy. Po celý čas nášho vzťahu. Ale už bolo neskoro. Pretože on už zabuchol dvere. Za nami, za mnou, za našimi snami. Moment, ktorý ma prinútil uveriť, že už nič nebude ako kedysi. Že už navždy budem žiť po boku niekoho, koho nemilujem ako jeho, a že zrejme toho ďalšieho ani nezvládnem milovať tak veľmi ako jeho.
Ako týždne a mesiace ubiehali, snažila som sa s tým vžiť. Snažiť sa zabudnúť, posunúť ďalej. Ale bezvýsledne. Nech už som stála po boku kohokoľvek, nech už som držala za ruku akéhokoľvek muža, nech som zaspávala pri hocikom, koho som mala trochu radšej a snažil sa mi ponúknuť bezpodmienečnu lásku, ušla som.
Bežím stále od všetkého, čo má nálepku vzťah, záväzok či láska. Nedokážem ísť ďalej po boku niekoho, koho neviem milovať ako teba. Niekoho, na koho sa neviem pozerať tak zamilovane, ako keď vidím teba.
Raz som ti povedala, že budeš navždy pre mňa jediný. No a mňa desí už len tá predstava, že som vtedy vravela stopercentnnú pravdu. A že v mojom srdci ostávaš žiť jediný, hoci v mojom svete už nemáš miesto. A snáď po rokoch, si ťa nájdem. Tak, ako si si vtedy ty našiel mňa a to, čo sme spolu mali, tu bude stále. Lebo v tom je kúzlo pravej lásky. Môže sa na istý čas stratiť, ale vždy si ťa nájde zas.
A možno, aj keď sme veľmi chceli, nebol ten správny čas. Nebol tu ešte ten moment, kedy sme boli pripravení byť spolu navždy. Hoci tú najkrajšiu otázku si vyslovil, a ja som ju s radosťou prijala. Ale sme mladí, naše mysle sú hektické a naše srdcia možno len chceli viac lásky, ako sme si boli vtedy schopní dať. Ale ja si na teba počkám. Počkám si na teba hoc aj celé roky. Pretože čokoľvek na svete mi stojí za to, znova ťa objať, pobozkať a cítiť že si skutočne môj.
