Na­učila si sa sú­stre­diť na veci, ktoré ťa po­há­ňajú vpred. Na to, čo máš. Kam si sa do­stala, čo všetko pre­žila. No si člo­vek a my, ľu­dia, žia­dame stále niečo viac. V kú­tiku duše vieš čo to je, len to nech­ceš po­ve­dať na­hlas. Nech­ceš pre­bu­diť svoje „staré upla­kané ja“. Nie, to už je za te­bou. No je pri­veľa chcieť tak ne­veľa? Len dve slová?

Všetci dobre vieme, že to nie je málo.

zdroj: unsp­lash.com

Mi­lu­jem ťa zna­mená oveľa viac. Ne­ho­vo­ríme to kaž­dému koho stret­neme. Nie je to oby­čajné ahoj či čau. Je to ne­oby­čajné mám ťa rád, pá­čiš sa mi, ľú­bim ťa. Sú to len dve slová, ale zna­me­najú pre nás viac ako celý ro­mán, asi preto po nich tak tú­žime.

Viem, že hľa­dáš slovo po slove, pre­stá­vaš dú­fať lebo padlo veľa sĺz a z ne­opä­to­va­nej lásky tvoje srdce ne­ja­salo. „Mys­líš si, že je možné, že nie­ktorí ľu­dia sa na­ro­dili, aby dali viac lásky než oni nie­kedy do­stanú späť na oplátku?“ (Do you think its po­ssible that some pe­ople are born to give more love than they will ever get back in re­turn?) –Ty­ler Knott Greg­son .

zdroj: unsp­lash.com

Na túto otázku som na­ra­zila už dávno a pri­znám sa, dlho som jej ve­rila. Moja od­po­veď bola: „Áno, mys­lím si, že to tak je, áno te­raz to dáva zmy­sel !“ Od­stu­pom času sa moja od­po­veď zme­nila. Ak si aj ty po­ve­dala áno, dú­fam, že sa zmení na nie. Prečo ? Dnešná ja, väč­šinu času opti­mis­tka, si myslí, že na­ko­niec sa kaž­dému vráti všetko do po­sled­nej bodky a v pl­nej výške. Ak ti to ne­príde správne, mu­síš uznať, že to je mi­ni­málne spra­vod­livé. Ni­komu ne­že­lám, aby mu­sel dá­vať viac než do­stá­vať.

 

Možno po pra­vej láske, ta­kej čis­tej ako je tá tvoja, tú­žiš už dlho. Možno si z toho už una­vená, smutná a ne­šťastná, no na dobré sa oplatí po­čkať. Nie­kedy chceme od sveta veci, na ktoré ešte nie sme pri­pra­vené my alebo naša bu­dúca po­lo­vička. Ne­skôr za toto ča­ka­nie po­ďa­ku­ješ.

Ver tomu, že tvoj správny čas príde. A po­tom ? Mi­luj, bu­deš mi­lo­vaná, da­ruj a bu­deš ob­da­ro­vaná.

Komentáre