Dnes som sa roz­hodla, že vám roz­po­viem prí­beh jed­nej lásky. Lásky, ktorá je pre mňa veľmi ne­oby­čajná a mys­lím, že stojí za to, aby som o nej na­pí­sala. Je to sku­točný prí­beh o tom, ako sa dvaja mladí ľu­dia  do seba za­ľú­bili a os­tali spolu až do smrti.

„Ona bola oby­čajná mladá žena okolo dvad­siatky. Za prá­cou ces­to­vala vla­kom do väč­šieho mesta. Mala rada po­cit „vetra vo vla­soch“ a tak sa ces­tou zvykla vy­klá­ňať z okna. No tento síce pekný, ale nie veľmi šťastný zvyk ju do­stal do ne­moc­nice. V dô­sledku sil­ného zá­palu tvá­ro­vého nervu jej do­časne oc­hro­mila po­lo­vica tváre. V ne­moc­nici si mu­sela po­le­žať istý čas. Presne v tej, kde spoz­nala jeho. Mla­dého a už na prvý po­hľad sym­pa­tic­kého muža, ktorý mal na sta­rosti, aby sa jej tvár vrá­tila do pô­vod­nej po­doby. Na­ozaj mu zá­le­žalo na tom, aby všetko dobre do­padlo.

Jeho zvý­šený zá­u­jem o to ako sa má, a náv­števy na izbe tri­krát denne si za­mie­ňala za vy­sokú od­bor­nosť zdra­vot­níka. Jej stav sa pod jeho ru­kami zre­teľne zlep­šo­val zo dňa na deň. Až pri­šiel čas, kedy jej dni strá­vené v ne­moc­nici skon­čili. A práve vtedy jej tento mladý muž po­nú­kol po­kra­čo­va­nie re­ha­bi­li­tá­cie u neho doma. Ona, mys­liac si, že stále ide len o pro­fe­si­onálny vzťah zdra­vot­ník-pa­cient s týmto ná­vrhom sú­hla­sila. Chcela predsa, aby bola jej tvár ako ke­dysi.

V kú­tiku duše však za­čí­nala tu­šiť, že tu možno ide aj o niečo viac. Tento po­cit ju na­po­kon ne­s­kla­mal. Keď jed­ného dňa vstú­pila do jeho bytu, ča­kala ju na stole uva­rená ve­čera, ktorá vy­ze­rala vskutku vy­ni­ka­júco v svetle ho­ria­cich svie­čok. Na pe­rách sa mu po­hrá­val úsmev a v očiach sa mu odr­z­kad­ľo­vala láska voči žene sto­ja­cej oproti.Týmto ju od­rov­nal. Ne­trvalo dlho a spadla do toho až po uši. Pô­vodný dô­vod jej náv­štev ra­zom vy­me­nil po­cit za­mi­lo­va­nosti. Ich láska mala rýchly spád. Aj keď na to ne­mali žia­den vážny dô­vod, zo­brali sa do pol­roka odo dňa kedy sa stretli. Pri­tom ich je­di­nou mo­ti­vá­ciou bola vzá­jomná láska, ktorá trvala roky a trvala až do smrti.“

Je na­ozaj krásne, aký do­káže byť ži­vot ne­pred­ví­da­teľný. Ako nás aj tie me­nej šťastné oka­mihy, do­kážu do­viesť tam, kde máme na­ko­niec byť. Ne­pat­rím me­dzi ro­man­tický typ žien, no keď som po­čú­vala tento prí­beh, tak sa ma dot­kol. Pri­nú­til ma za­mys­lieť sa nad tým, že všetko sa deje z is­tého dô­vodu. A aj keď nie­kedy na­dá­vame a ne­vieme si vy­svet­liť, prečo sa nám dejú isté veci, na konci nám všetko do seba za­padne. A presne o tom je ži­vot.

Ve­no­vané jeho pa­miatke.

Komentáre