Všetko sa môže zrú­tiť v prie­behu se­kundy. Sny sú zní­čené. Naše telá pos­ti­hujú cho­roby. Nie­kedy vážne. Pod­ni­ka­nia kra­chujú.  Srd­cia sa lámu. A ľu­dia strá­cajú ná­dej.

Čo po­vieš člo­veku, ktorý si nie­čím po­dob­ným pre­chá­dza? Nie­komu sa práve svet ob­rá­til hore no­hami, do­slova bo­juje s naj­hor­šími srač­kami, a ty po­vieš prav­de­po­dobne len:

„Je to v po­hode.“

„Hlavu hore.“

„To prejde.“

To sú pri­ro­dzené a naj­čas­tej­šie re­ak­cie na po­dobnú si­tu­áciu. Je to je­diné, čo nám v da­nej chvíli na­padne, že je vô­bec vhodné po­ve­dať. Máme po­cit, že si­tu­ácia je mimo našu kon­trolu a na po­dobné sta­rosti jed­no­du­cho nejde re­a­go­vať inak.

„Je to v po­hode.“

Je?

Asi nie. Mnohé veci jed­no­du­cho ni­kdy v po­hode ne­budú. A tvr­diť, že po­dobné prob­lémy sú len ako je­den chý­ba­júci die­lik do skla­dačky, ktorý tam jed­no­du­cho ľahko do­pl­níme, to ne­po­máha.

Vieš prečo?

Pre­tože ty aj on viete, že to nie je pravda.

Ľu­dia nechcú po­čuť, že všetko je v po­hode, keď im ide roz­tr­hať vnútro a hl­boko vnútri ve­dia, že proste nie je. Nechcú byť okla­maní, aj keď sa sna­žíš to uro­biť naj­mil­ším spô­so­bom, ako je to len možné.

Všetko, čo chcú je, aby sme tam boli pre nich. Aby sme boli úp­rimní. Aby sme ich po­čú­vali. Boli tr­pez­liví. A sna­žili sa im po­ro­zu­mieť. Hlavne tam jed­no­du­cho byť. Pre­tože najk­rajší dar­ček, aký mô­žeš dať nie­komu, kto si pre­chá­dza ro­din­nou tra­gé­diou, roz­cho­dom či ka­rier­nou ka­ta­stro­fou je uis­tiť ho, že nie je sám.

Preto ľu­dia v čase krízy tak veľmi tú­žia po po­zor­nosti. Nechcú, aby celý svet vy­rie­šil ich prob­lémy – všetci veľmi dobre vieme, že ni­kto nemá ča­ro­vný prú­tik. Chcú len jed­no­du­cho ve­dieť, že ak to budú po­tre­bo­vať, je tam stále nie­kto pre nich.

Nejde o to zni­čiť tú bo­lesť.

Pre­tože bo­lesť sa jed­no­du­cho v ta­kýchto ča­soch deje. A ak ti nie­kto v ta­komto čase po­vie, že je všetko v po­riadku, cí­tiš sa ako blá­zon. Ak je všetko v po­riadku, prečo sa cí­tiš tak zle? Je s te­bou niečo v ne­po­riadku? Ne­pre­há­ňaš to ná­ho­dou s  po­citmi?

A práve pre tieto ne­zmy­selné myš­lienky po­tre­bu­jeme, aby nás ľu­dia len po­čú­vali. Aby sme ve­deli, že všetka tá bo­lesť nie je vý­my­seľ na­šich sŕdc a myslí, je to re­a­lita. A re­a­lita je v týchto ča­soch na hovno, no jed­no­du­cho tak veci fun­gujú.

A ži­vot ide ďa­lej.

A skôr či ne­skôr to po­cho­píme, nech už sa udialo čo­koľ­vek. Veci budú opäť v nor­mále, hoci už ni­kdy nie úplne rov­naké. Ži­vot si nájde cestu a ži­vot pôjde ďa­lej aj po­čas naj­hor­šej noč­nej mory. No nie je to ľahká cesta a preto po­tre­bu­jeme po boku tr­pez­li­vého spo­loč­níka, ktorý si to od­kráča s nami. Po­kojne aj bez je­di­ného slova, ak je to tak lep­šie.


 

Boli to pre mňa na­ozaj ťažké časy. Všetko sa kon­čilo. Ledva som dr­žal hlavu nad vo­dou.

A vtedy mi jedna blízka osoba po­ve­dala tie slová.

„Ne­po­viem ti, že je to v po­riadku, pre­tože viem že nie je. A možno ani ni­kdy ne­bude. Ale ja tu bu­dem vždy, či sa ti to páči alebo nie a uro­bím všetko preto, aby sme z da­nej re­a­lity vy­ťa­žili ma­xi­mum, hoci to ne­musí byť veľa. Sľu­bu­jem.“

O 4 me­siace som bol šťast­nejší ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Pre­šiel som si ve­cami, ktoré sa mi zdali byť ne­z­vlád­nu­teľné. A sta­čilo mi pri­pus­tiť, že veci jed­no­du­cho ob­čas nie sú v po­riadku. Že je to jed­no­du­cho bežná sú­časť ži­vota a ne­mu­sím sa tvá­riť ako su­per­hr­dina.

Roz­pa­dol sa mi pro­jekt? Nie je to v po­hode. Ale do­sta­nem sa z toho, pre­tože ži­vot ide tak či tak ďa­lej.

Vážne ocho­rela mne blízka osoba? Nie je to vô­bec v po­hode. Ale ži­vot ide ďa­lej.

Vy­rov­ná­vam sa s roz­cho­dom? Bolí to, ale pre­ne­siem sa cez to rov­nako, ako som to spra­vil v mi­nu­losti. S ňou či bez nej, ži­vot ide ďa­lej.

Skla­mal som sám seba? Hrozný po­cit, ale ro­bím chyby.

A ži­vot ide ďa­lej.

Komentáre