Všetko sa môže zrútiť v priebehu sekundy. Sny sú zníčené. Naše telá postihujú choroby. Niekedy vážne. Podnikania krachujú.  Srdcia sa lámu. A ľudia strácajú nádej.

Čo povieš človeku, ktorý si niečím podobným prechádza? Niekomu sa práve svet obrátil hore nohami, doslova bojuje s najhoršími sračkami, a ty povieš pravdepodobne len:

„Je to v pohode.“

„Hlavu hore.“

„To prejde.“

To sú prirodzené a najčastejšie reakcie na podobnú situáciu. Je to jediné, čo nám v danej chvíli napadne, že je vôbec vhodné povedať. Máme pocit, že situácia je mimo našu kontrolu a na podobné starosti jednoducho nejde reagovať inak.

„Je to v pohode.“

Je?

Asi nie. Mnohé veci jednoducho nikdy v pohode nebudú. A tvrdiť, že podobné problémy sú len ako jeden chýbajúci dielik do skladačky, ktorý tam jednoducho ľahko doplníme, to nepomáha.

Vieš prečo?

Pretože ty aj on viete, že to nie je pravda.

Ľudia nechcú počuť, že všetko je v pohode, keď im ide roztrhať vnútro a hlboko vnútri vedia, že proste nie je. Nechcú byť oklamaní, aj keď sa snažíš to urobiť najmilším spôsobom, ako je to len možné.

Všetko, čo chcú je, aby sme tam boli pre nich. Aby sme boli úprimní. Aby sme ich počúvali. Boli trpezliví. A snažili sa im porozumieť. Hlavne tam jednoducho byť. Pretože najkrajší darček, aký môžeš dať niekomu, kto si prechádza rodinnou tragédiou, rozchodom či kariernou katastrofou je uistiť ho, že nie je sám.

Preto ľudia v čase krízy tak veľmi túžia po pozornosti. Nechcú, aby celý svet vyriešil ich problémy – všetci veľmi dobre vieme, že nikto nemá čarovný prútik. Chcú len jednoducho vedieť, že ak to budú potrebovať, je tam stále niekto pre nich.

Nejde o to zničiť tú bolesť.

Pretože bolesť sa jednoducho v takýchto časoch deje. A ak ti niekto v takomto čase povie, že je všetko v poriadku, cítiš sa ako blázon. Ak je všetko v poriadku, prečo sa cítiš tak zle? Je s tebou niečo v neporiadku? Nepreháňaš to náhodou s  pocitmi?

A práve pre tieto nezmyselné myšlienky potrebujeme, aby nás ľudia len počúvali. Aby sme vedeli, že všetka tá bolesť nie je výmyseľ našich sŕdc a myslí, je to realita. A realita je v týchto časoch na hovno, no jednoducho tak veci fungujú.

A život ide ďalej.

A skôr či neskôr to pochopíme, nech už sa udialo čokoľvek. Veci budú opäť v normále, hoci už nikdy nie úplne rovnaké. Život si nájde cestu a život pôjde ďalej aj počas najhoršej nočnej mory. No nie je to ľahká cesta a preto potrebujeme po boku trpezlivého spoločníka, ktorý si to odkráča s nami. Pokojne aj bez jediného slova, ak je to tak lepšie.

Boli to pre mňa naozaj ťažké časy. Všetko sa končilo. Ledva som držal hlavu nad vodou.

A vtedy mi jedna blízka osoba povedala tie slová.

„Nepoviem ti, že je to v poriadku, pretože viem že nie je. A možno ani nikdy nebude. Ale ja tu budem vždy, či sa ti to páči alebo nie a urobím všetko preto, aby sme z danej reality vyťažili maximum, hoci to nemusí byť veľa. Sľubujem.“

O 4 mesiace som bol šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Prešiel som si vecami, ktoré sa mi zdali byť nezvládnuteľné. A stačilo mi pripustiť, že veci jednoducho občas nie sú v poriadku. Že je to jednoducho bežná súčasť života a nemusím sa tváriť ako superhrdina.

Rozpadol sa mi projekt? Nie je to v pohode. Ale dostanem sa z toho, pretože život ide tak či tak ďalej.

Vážne ochorela mne blízka osoba? Nie je to vôbec v pohode. Ale život ide ďalej.

Vyrovnávam sa s rozchodom? Bolí to, ale prenesiem sa cez to rovnako, ako som to spravil v minulosti. S ňou či bez nej, život ide ďalej.

Sklamal som sám seba? Hrozný pocit, ale robím chyby.

A život ide ďalej.