Raz v živote príde ten zlom, kedy si človek uvedomí, že nie je na tej správnej ceste, s tým správnym človekom. Že tento raz musí ísť sám.
Vziať si všetky potrebné veci, zbaliť ich do dvoch kufrov, pribaliť zopár spomienok, aby nezabudol a vyraziť niekam, kam ho to ťahá už dávno, kde vždy chcel ísť a nájsť tam svoj pokoj. Svoje pokojné miesto plné tepla a farieb. Plání rozkvitnutých slnečníc a žiariaceho slnka, pri ktorých má pocit bezpečia a pokoja.
Zaspávať a vstávať s pocitom, že môže všetko a zároveň vie, kde sú tie hranice. Hľadať vo veciach paradoxy, ktoré sú takým životným kľúčom k odhaleniu nesmrteľnosti bytia a smrteľnosti umierania. Nachádzať vo veciach to dobré a neskrývať zrak pred zlom, ktoré nás mnohokrát tak veľa učí.
A tak prišiel ten čas a ja musím ísť.
Musím ísť, tento raz sama. Nájsť sama seba vo všetkých tých veciach a zistiť, kde zapadajú moje skladačky najviac.
Pozbierať všetky tie kocky a naukladať ich za seba, pred seba, vedľa seba a poriadne sa zahľadieť na ich obsah, ukrytý vo vnútri. Ten obsah, ktorý je očiam často skrytý a prisúdiť im spoločného menovateľa a nazvať ich pravými menami.
Spomenúť si na všetky tie krásne momenty v živote. Nájsť im miesto, kde si ich odložiť pre ďalšie generácie. Uchovať si tie dobré spomienky a z tých zlých sa poučiť a brať ich pozitívne. Avšak niektoré vytesniť, pretože sú už minulosťou, ktorá nás nesmie zaťažovať.
A tak prišiel ten čas a ja musím ísť.
Musím sa zariadiť podľa seba, svojich pocitov, svojho vedomia a svedomia. Zveriť sa do rúk povestného osudu a načerpať sily niekde veľmi ďaleko.
Tam, kde sa chodí pre všetky tie odpovede, na všetky tie veci, ktoré sa nám dejú naokolo. Musím ísť, nájsť to tŕnisté, skalnaté miesto obrastené machom a papradím, pretože som ho dlho zanedbávala. Musím vstúpiť do jaskyne plnej otázok, ale aj samotných odpovedí na ne a nájsť tam tú správnu, pretože tam je, stále tam bola.
Len ja zahľadená kamsi do sveta som ju nevidela. Nepočula som jej láskavý hlas, ktorý mi našepkával, kadiaľ mám ísť.
A tak idem, zbohom.
