Existuje dnes skutočná láska, taká tá až za hrob? Existovala niekedy, či iba doba nedovoľovala ľuďom hovoriť o svojom nevernom partnerov alebo pocite, že v tom onom vzťahu nie je niekto šťastný? Myslím si, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Zotrvávanie v niečom, čo vlastne nefunguje, ale spoločensky je neprístupné to ukončiť je zrejme disciplína, v ktorej súťažia iba ľudia. Lebo veď čo by povedali rodičia, priatelia, deti, pes, suseda, pán z vedľajšej ulice. Keby si bola modlivka, zješ ho hneď po párení a takéto starosti nemáš. Ostávame v nefungujúcich vzťahoch zo strachu alebo sa presvedčíme, že veď ono to nie je až tak na prd, lebo ma nebije, že je debil mu prepáčim. Prečo sme v tomto nastavení ochotní žiť, roky rokúce? Z akého dôvodu?
Myslím si, že možno preto, lebo nám viac záleží na tom, čo kto povie ako na tom, čo nám hovorí naše vlastné vnútro. Možno teraz kričí, že toto je presne tvoj prípad. Žiješ niečo, čo teda nespĺňa tvoje predstavy, ale veď kúpil mi kabelku, mám s ním deti, spoločných kamarátov a možno sa to časom utrasie a naučíme sa spolu žiť. No ne moja nenaučíte. Ľudia sa nemenia, len sa ukazuje časom ich pravá tvár. Milý, šarmantný, inteligentný muž sa v istom časovom období nezmení iba sa ukáže, že je to talentovaný herec, klamár, možno ženáč s deťmi a pani manželkou, ktorá mu to toleruje.
zdroj: pexels.com
Každá sníva o niekom kto jej uvarí čaj keď dostane soplík, umyje riad, bude najlepším priateľom, skvelým milencom, dobrým a starostlivým otcom a ešte aj fešák s názorom, ktorý sa nebude odlišovať veľmi od toho jej. Vždy to tak vyzerá a potom sa to zmení akýmsi zvláštnym tichým spôsobom. A keď sa to stane, kóduješ telefón, cestou na stretko voláš kamoške, že si teraz u nej na ďalšie tri hodiny. A nachádzaš to vysnívané na chvíľu v niekom inom. Ale ozaj iba na chvíľu, pretože aj to sa neskôr zmení na to isté čo si mala doma. Presne tento scenár sa opakuje aj u tvojej polovičky než príde rozchod, lamentovanie, že veď ono to nebolo vlastne až také zlé, no na verejnosti máš pocit potupy, lebo ti nevyšiel ďalší vzťah a veď ako to vyzerá, bla bla bla .
Mňa zaujíma jedno. Ten zlom, kedy sa tieto veci začnú diať. Kedy podvádzame alebo sa podvádzať necháme. Prečo je dnes vernosť a fungujúci vzťah niečím takým zázračným a zriedkavým ako výskyt ozajstného jednorožca? Skutočne aj to dobré nie je dosť dobré časom? Je to len rozmar, vysoké nároky. Či sme zabudli milovať srdcom a trvácnosť lásky záleží od toho do kedy je aspoň jeden vo vzťahu ochotný byť ticho?
zdroj: unsplash.com
Ticho možno lieči. Unavenú dušu, ktorá hľadá svoju polovicu príliš dlho. A možno ani nelieči, iba dáva priestor nášmu vnútru hovoriť hlasnejšie. A keď počúvame, vylieči nás pochopenie. A keď pochopíme, je pravdepodobné, že toho vysnívaného nájdeme a žiadne blokovanie telefónu sa už nestane. Napriek príbehom ktoré počúvam okolo seba, chcem veriť a verím, že tam vonku je niekto pre každého z nás, kto si ten mobil nebude brať aj do kúpeľne, bude nás milovať srdcom, robiť palacinky a problémy, ktoré vznikajú sa budú riešiť rozhovorom a nie mlčaním a útekom do iného vzťahu.
