Prečo ti SMS-kovanie a chatovanie ničí život

Ak tvoj denný prísun adrenalínu a radosti predstavuje to červené číslo pri ikonke s aplikáciou chatu, zrejme pre teba máme nepríjemné správy. Dopisovanie nielenže nedokáže vyjadriť komplexné stránky medziľudskej komunikácie, ale ju aj dokáže úplne prekrútiť. Jedna vec je to, čo sa napíše, a druhá, ako to niekto prečíta. A ešte tisíc ďalších vecí, ktoré sa udejú medzitym. Napríklad:

1. Neverbálnu komunikáciu treba ako soľ

Možno si povieš, objav storočia. Ironicky. (Vidíš, a práve irónia sa z textu často nedá vôbec rozpoznať.) Lenže v tom prípade neverbálnu komunikáciu značne podceňuješ. Nielenže z teba robí empatickejšieho a chápavejšieho človeka, ale okrem toho ešte tvoje slová pomáha vyjadriť presne tým spôsobom, akým ich vyjadriť chceš.Tón hlasu, gestá, mimika – o to všetko si pri písaných správach ukrátený a zároveň sa ukrátene kľudne môžu cítiť aj tí, ktorí ťa čítajú. Iróna, sarkazmus, vtipy – to všetko môžu vďaka správam pochopiť zle. Pri bežnej reči je napríklad celkom jasné, kedy za vetu umiestňuješ pomyselnú bodku.

Ale napríklad v SMS-kách je bodka skôr kontraproduktívna – väčšina ľudí tvrdí, že bodku za textom vnímajú odmerane a chladno. Ďalej také „haha“. Kto už ho vôbec myslí vážne? Keď sa potom niečo naozaj rozosmeje, ani to nevieš úprimne vyjadriť. Ak napíšeš HAHA, bude to pre druhú stranu zase nepríjemné, keďže text písaný CAPS LOCK-om vnímajú ľudia zásadne negatívne. A je to ešte oveľa komplikovanejšie.

2. Pohlavia vnímajú dopisovanie rozdielne

Aj keď podobné tvrdenia majú tendenciu prílišného a zbytočného zovšeobecňovania, dajme tomu, že vo väčšine prípadov platia a že naše očakávania od SMS-iek naozaj vo veľkom ovplyvňujú naše X a Y chromozómy. Muži vraj komunikáciu vnímajú najmä ako obyčajnú výmenu informácií, zatiaľ čo ženy ju berú vnímajú oveľa intímnejšie. Pre ne je to spôsob nadväzovania vzťahov a delenia sa o to, čo je pre ne momentálne dôležité. Problém je v tom, že písanie správ je skutočne len spôsob komunikácie, pri ktorej by malo ísť len o výmenu informácií.

Práve medziľudská a nevirtuálna komunikácia je tá príležitosť, pri ktorej sa delí o zážitky, nadväzujú sa vzťahy a budujú väzby. Ženy vraj mávajú často pocit, že mužskú stranu ich textová komunikácia (a teda ani ony samy) vôbec nezaujíma. Pritom v skutočnosti by muži nadväzovanie vzťahov riešili radšej tak, ako by sa riešiť aj malo – osobnými stretnutiami a spoločnými zážitkami. Tie totiž fungujú oveľa lepšie ako emoji.

3. Dostávame sa do nepríjemných situácií 

Silu a moc si už po stáročia zvykneme demonštrovať tým, do akej miery vieme presadzovať vplyv nad inými ľuďmi. V dnešnej digitalizovanej dobe to znamená, že máme ostatných pod palcom vtedy, keď čakajú na našu odpoveď – aspoň z psychologického hľadiska. Počas tejto doby sa môže človek (nezávisle od situácie) zožierať tým, ako recipient jeho správu zobral a interpretoval, čo si myslí, ako sa tvári, či chce reagovať a či to vôbec niekedy urobí. Jednoducho, cítia sa neisto a nevedia, na čom sú. Ovláda ich nepríjemná úzkosť, ktorá pramení z toho, že nám vo všeobecnosti veľmi záleží na tom, ako nás vnímajú iní. Ak komunikujeme normálne, reakcie, výrazy a tón reči rozpoznáme okamžite, a teda je nám verdikt druhej strany úplne jasný. Pri SMS-kách je tomu úplne inak – staviame sa do zraniteľnej pozície, zatiaľ čo recipient má nad nami dočasnú moc. Môže a nemusí si to uvedomiť a závisiac od jeho povahy to môže aj patrične zneužiť. Veď sám uznaj – koľko krát si náročky čakal s odpoveďou, nechával ľudí na vážkach a dával si načas len preto, lebo si mohol?

4. Postrach menom „prečítané“

Tento otrasný vynález pozná asi väčšina z nás, ktorá je aktívna na sociálnych sieťach, poprípade má iPhone. Keď niekto dostane našu správu a následne si ju aj prečíta, nám sa dostaví osudná správa: seen/read. Ak sa to dá, je lepšie si ju jednoducho vypnúť. (A to hneď.) Pri facebooku ale napríklad nemáme na výber a tak musíme veľmi opatrne nakladať s novými správami, na ktoré ešte nechceme reagovať. Nie je to len o lenivosti, tento fenomén nadväzuje na moc nad ľuďmi, ktorú vytvára čakanie na odpoveď. Je to ešte o to horšie, ak máme čierne na bielom, že si odpoveď druhá strana prečítala. Možno odpovedať nestíha, možno na ňu klikla len omylom, alebo si ju dokonca nevšimla. Nám už sa v hlave však vytvárajú divoké scenáre ignorancie a nezáujmu, ktorý negatívne vplýva na celkový vzťah dvoch inkriminovaných, vnáša doň zbytočné nejasnosti, mylné odhady, ako aj prirýchle odhady o tom, čo si ten druhý o nás myslí. Len málo z nás sa vie úplne povzniesť nad dlhšiu dobu „ignorácie“, najmä ak nám na vzťahu ku druhej strane záleží. O pár sivých vlasov naviac.

5. Generácia (veľmi) zlých klamárov

Koľkí z nás sa už dopustili niečoho podobného:

„Ty si mi poslal správu? Sorry, nedostal som ju!“

„Prepáč, až teraz som si to všimla!“

„Celý deň som pri sebe nemal mobil, k tomu ešte tiché zvonenie, žiadny internet…“

A pes mi zjedol úlohu, pokazila sa tlačiareň, minul sa toner, rodičia sú na služobke…Takto chabo sme sa ako školopovinní vyhovárali na zabudnuté domáce úlohy a veľmi sme sa teda v invenčnosti nezlepšili. Je otázne, či pri podobných výhovorkách vôbec veríme naivite druhej strany, alebo či si myslíme, že druhú stranu podobné tvrdenia vôbec nebudú mrzieť. Faktom však ostáva, že mobil si kontrolujeme každých pár minút, okrem zvonenia fungujú aj vibrácie, notifikácie na viacerých zariadeniach a vôbec – dobre vieme, že pokiaľ nie sme na expedícii na Severnom póle, mobil si kontrolujeme minimálne raz za pár hodín. Ak si neodpisoval preto, lebo si bol zamestnaný normálnou medziľudskou komunikáciou, gratulujeme. Ak nie, radšej to s podobnými bonmotmi ani neskúšaj, pretože druhá strana sa bude akurát cítiť hlúpo.

6. Nekonečný príbeh no. infinity

Ak komunikujeme bežne – čiže ústami – je celkom jasné, kedy sa rozhovor začína a kedy sa končí. Na druhej strane, vo svete dopisovania sa rozhovor nielenže nezačína bežným spôsobom (väčšina z nás už ani nenapíše „ahoj“, ale jednoducho preskočí k jadru rozhovoru), ale sa ním ani – nikdy – nekončí. Celé dni hráme ping-pongovú hru otázok a odpovedí, ktoré sú na jednej strane fajn, pretože akoby nikdy nie sme celkom sami, no na druhej strane až také skvelé nie sú. Presne z toho istého dôvodu. Dnešná generácia akoby si odvykla od osamelej existencie, pretože má poruke vždy niečo/niekoho, vďaka komu nemusí nikdy byť sama so sebou. A pritom istá dávka samoty je pre psychické zdravie a rozvoj osobnosti kľúčová. Samota pritom nerozná sa osamelosť. Len sami vieme zistiť, kto sme, bez toho, aby nás definovala neustála (virtuálna) prítomnosť iných ľudí. Pred ostatnými ľuďmi často bývame iní ako sami pred sebou, no a keď sú pri nás akoby neustále, v podstate nie sme sami sebou vôbec nikdy. A to, ako pravdepodobne vieš, nie je vôbec dobré.

Nebudeme sa tváriť, že SMS-ky a rýchle odpisovanie cez sociálne siete nemá vôbec žiadne výhody. Má. A je ich milión. Ale využívame ich oveľa viac, ako je zdravé. Na druhej strane, aj mne lezú na nervy nespočetné fotky ľudí s pohľadom zabrdnutým do displeja, ktoré majú akože poukázať na zvrátenosť dnešnej doby a to, ako sa rútime do záhuby. Ako vieme, či tí ľudia práve neodpisovali na dôležitú správu alebo pracovný mail? Či sa nepozerali sa na fotky svojich detí, rodiny, nečítali si aktuálne správy, alebo sa nezabávali niečím záživnejšom ako pozeraním na dvere autobusu alebo oproti sediaceho človeka, ktorý ich súdi a má v sebe zlobu celého sveta? To už radšej mobil.

No faktom aj napriek tomu ostáva, že vždy, keď sa dá, by sme virtuálnu komunikáciu mali zameniť na skutočnú a namiesto posielania vtipných linkov a emoji smajlíkov si vzťahy budovať na základe bezprostredných odpovedí vrámci skutočných rozhovov, spoločných zážitkov a emócií, ktoré nám bude možno vyčítať z tváre a gest.

Zdroj: Elite Daily, Zdroj titulnej fotografie: shutterstock.com