Láska a vzťahy dokážu s naším srdcom robiť divy. Raz ho naplnia nekonečným šťastím, inokedy ho nechajú vybuchnúť žiaľom. Povieme si, že už nikdy nenecháme nikoho, aby nám zlomil srdce, a vzápätí otvoríme náruč niekomu, pri kom si nie sme isté, že to nespraví.
A robíme to s úsmevom na tvári. Akoby sme zázračne zabudli na to všetko, čo sme si už zažili. Akoby niekto vymazal naše spomienky a na oči nám nasadil tie povestné ružové okuliare. Kdesi v hĺbke na nás kričí posledný zvyšok rozumu, aby sme to nerobili, aby sme do toho znova nespadli, kým si nie sme isté. No ľudské city a túžba sú častokrát silnejšie ako naša myseľ.
Je to čaro lásky. Omotá si nás a my po nej tak túžime, že do vzťahov skáčeme hlava-nehlava vo viere, že to tentokrát vyjde. Že teraz cítime niečo iné ako predtým. Ľudia ju vo svojom živote potrebujú cítiť. A preto, ak vidia šancu, natiahnú sa za ňou. Na to, že ich srdce bolo už 3x zlomené razom zabudnú, pretože viera v lepší a iný koniec je silnejšia.
A tak sa tento náš kolotoč krúti dookola. Až kým nás to jedného dňa prestane baviť a povieme si dosť. Viac lásku nehľadáme, nech si nás ona nájde sama. Alebo, v tom lepšom prípade, konečne nájdeme niekoho, kto nám ukáže, že so srdcom sa len tak nezahráva. Bude to naše chrániť pred tým, aby ostalo sklamané, pretože nás bude milovať naozaj.
