Mnohí z nás sa pý­tajú či do­konca sa sna­žia zod­po­ve­dať otázku, prečo veľká časť z nás, žien, mu­žov, diev­čat, chlap­cov od­ha­dzuje svoju česť, svoju ne­vin­nosť, svoju dušu, svoje ja kamsi do dia­ľav več­nej ne­ve­do­mosti. Spy­tu­jeme sa, ako je možné, že to ro­bíme z vlast­nej vôle a do­konca sa tvá­rime, že nám pre­ha­dzo­va­nie sa z jed­nej muž­skej či žen­skej po­stele do dru­hej spô­so­buje ra­dosť či úľavu na duši. Pred­stie­rame, že vzťah, ktorý trvá sotva zo­pár týž­dňov je naj­väč­ším šťas­tím nášho ži­vota. Že je to je­diný cieľ, ktorý sme mohli do­siah­nuť. Že ten muž, ktorý mnou za­metá, ma mi­luje. Že dievča s tou per­fekt­nou po­sta­vou je tvo­jou vy­vo­le­nou. Navždy. Až kým vás smrť ne­roz­delí.

Všetci si na­ivne o dru­hých mys­líme, že sú plytkí, ne­zrelí a za­sle­pení. Po­mys­líme však nie­kedy, ešte pred­tým ako si o nich uro­bíme v hlave ne­jaký ná­zor, na to, že to čo uka­zujú nám, to čo uka­zujú svetu je len akousi ilú­ziou, ktorú ukážu rad­šej ako svoju dennú re­a­litu?  

Spý­tal si sa nie­kedy ty, člo­vek, tam pri ob­ra­zovke, na dru­hej strane toku in­for­má­cii sám seba,  čo našu spo­loč­nosť k ta­ké­muto sprá­va­niu a zmýš­ľa­niu ve­die? Spý­tal si sa nie­kedy sám seba, či to ro­bíme len tak z roz­to­paš­nosti a ľah­ko­váž­nosti? Spý­tal si sa, či si ne­vá­žime sa­mých seba len tak pre nič za nič? Spý­tal si sa nie­kedy, ty, ktorý sú­diš, čo vieš o ich mi­nu­losti? O ich te­raj­ších ži­vot­ných si­tu­áciách? O ich ro­din­nom zá­zemí?  O nich sa­mých?

Ve­del si, že ten bo­hatý, z tvojho po­hľadu aro­gantný a na­fú­kaný chla­pec ži­júci v lu­xus­nej štvrti, ktorú si mu celé roky zá­vi­del, od­ma­lička trpí dep­re­siami? Ve­del si, že si od svo­jich 15-tich ro­kov každý je­den deň re­zal žily, len aby jeho fy­zická bo­lesť pre­hlu­šila to, čo sa dialo v jeho vnútri? Tu­šil si vô­bec, že mu mama po­ve­dala, aby sa po­kojne za­bil, ak si myslí, že mu to po­môže? Mal na mále…

A čo  to ne­chutne drzé dievča, ktoré každý deň ví­daš v škole vo ved­ľaj­šej la­vici? Ke­dysi dávno si o nej zís­kal do­jem, že je len ná­la­do­vou ľah­kou de­vou… Prišlo by ti však nie­kedy na um, že tie ne­zne­si­teľné zmeny ná­lad môžu byť spô­so­bené aj nie­čím oveľa váž­nej­ším ako len tým, že je žena? Tu­šil si, že je jej otec ná­sil­ník a po­kú­sil sa ju v det­stve za­biť? Že ne­verí ľu­ďom, lebo ne­do­káže po­mys­lieť na to, že by ju nie­kto ne­s­kla­mal tak ako on? Že prav­de­po­dobne bude  pod­ve­dome vždy hľa­dať nie­koho oveľa star­šieho, kto jej bude čas­ťou mu­žom a čas­ťou ot­com, ktorý ju bude ochra­ňo­vať tak, ako to mal ro­biť ten jej bio­lo­gický?  Že si celý ži­vot  myslí, že má psy­chickú cho­robu a bojí sa ísť k le­ká­rovi? Ve­del si, že samú seba ne­ná­vidí z naj­hl­b­ších hl­bín svo­jej duše? Nie. Ne­ve­del…

Preto sa  pý­tam: „Aký zmy­sel majú naše pred­sudky? Aký zmy­sel majú kle­bety? Aký zmy­sel má vše­tok au­di­os­mog, ktorý vy­púš­ťame z na­šich úst do sveta? “

Nie­kedy si ani len po­riadne ne­uve­do­míme, že myš­lienka, ktorú sme práve vy­slo­vili na­hlas by mohla nie­komu úplne zni­čiť bu­dúc­nosť. Mohlo by to zni­čiť jeho sa­mého. Pre­tože na­priek faktu, že vy­zerá ako hr­dina dneš­nej doby, vo svo­jej pod­state môže byť len die­ťa­ťom, ktoré ne­vie nájsť samo seba a ani ro­di­čia mu v tom ni­jako ne­po­má­hajú. Ka­ma­rá­tov nemá, pre­tože ho všetci, tak ako ty, od­sú­dili. A tak sa uberá je­di­ným sme­rom, ktorý sa mu na­sky­tuje sám a dob­ro­voľne. Stráca sa. Hľadá svoj vý­cho­dis­kový bod v plyt­kých vzťa­hoch, kde by v sku­toč­nosti chcel nájsť oporu. Toho, koho ni­kdy ne­mal. Sku­toč­ného ne­fal­šo­va­ného mi­lu­jú­ceho ro­diča, pria­teľa, par­tnera.

Všetci sme od­lišní. Sa­moz­rejme. Máme iné zá­ľuby. Iné ve­do­mosti. Iný ná­zor na hudbu. Na vý­tvarné ume­nie. Na ki­ne­ma­to­gra­fiu. Na­priek tomu sme však vo svo­jej pod­state všetci rov­nakí. Všetci si za­kla­dáme na vlast­nom šťastí. Na psy­chic­kej rov­no­váhe. Na na­šom vnú­tor­nom po­koji. A práve to nás všet­kých spája.

A preto ťa, milý či­ta­teľ, vy­zý­vam: „Ne­súďme iných. Buďme k sebe úp­rimní. Buďme k sebe čestní. Buďme vy­rov­naní. Buďme sami se­bou. Buďme šťastní.“

foto: Gu­ille Fain­gold